Hoci dnešní Američania a ani černošské obyvateľstvo necítia prílišné spojenie s Libériou, mnohí by sa asi čudovali ako sú vlastne ich osudy prepojené. Včera uplynulo 160 rokov odo dňa, keď Joseph Jenkins Roberts z Ameriky založil Libériu.
Štát slobodných amerických černochov v Afrike. Vznikla tak prvá africká republika, v ktorej moc prevzali do rúk čierni obyvatelia.
Návrhy na presídlenie
Tisícky amerických černochov, narodených slobodne alebo vyslobodených z otroctva, sa vo svojej vlasti za oceánom stretávali s diskrimináciou, útlakom a neslobodou.
V 19. storočí preto stále viac silnelo hnutie za nájdenie novej domoviny. Domoviny v skutočnom domove – na čiernom kontinente.
Už od 18. storočia síce existovali návrhy na presídlenie černochov do Afriky, no skutočnú dynamiku táto debata nadobudla až v roku 1816 - 1817 vznikom Americkej kolonizačnej spoločnosti. Tá mala rôznych prívržencov – úplných rasistov aj takých, čo chceli čiernemu obyvateľstvu skôr pomôcť.
Protiotrokárski quakeri verili, že černosi na americkom kontinente nemôžu nájsť slobodu. Na druhej strane mnohí oslobodení otroci a abolicionisti nesúhlasili s myšlienkou presídlenia, za úplnú slobodu chceli bojovať v USA.
Libéria (Krajina slobodných) sa stala novým domovom slobodných černochov a už vyslobodeným otrokov. Otroctvo sa zrušilo v Spojených štátoch až neskôr.
Vznik Libérie
Niekoľko aktivistov sa rozhodlo pre prvý scenár a už päť rokov po vzniku spoločnosti vyslali svoju prvú loď do Libérie a založili osadu Monrovia, ktorú pomenovali na počesť vtedajšieho amerického prezidenta Jamesa Monroea. Dnes je hlavným mestom.
Nasledujúce desaťročia sa prúd černošských Američanov do Libérie zintenzívnil. Prekvital obchod, stavali sa školy, kostoly, infraštruktúra a systém demokratickej vlády podľa vzoru Spojených štátov.
Stále im však niečo chýbalo – skutočná samospráva. Európske krajiny, ktoré medzi sebou súperili, ktorá z nich získa v Afrike väčší vplyv, nechceli kus zeme pustiť len tak. Aká bola teda identita Libérie? Mohla uzatvárať medzinárodné zmluvy, alebo si ich mohla Británia či Francúzsko jednoducho anektovať.
Preto vyhlásil Joseph Jenkins Roberts z Virgínie 26. júla 1847 kolóniu Libéria za nezávislú republiku.
Do roku 1867 pritom Americká kolonizačná spoločnosť podľa údajov Knižnice Kongresu do krajiny vyslala vyše 13-tisíc ľudí.
Americký vplyv a problémy
Libéria, v nezávideniahodnej zahraničnopolitickej situácii nemala ľahké vyrovnávať sa ani s domácimi. Miestni Afričania ich nazývali Američanmi, čo sťažovalo vzájomnú integráciu. Ich západná kultúra, americké zvyky a náboženstvo boli častým zdrojom trenia.
Nehovoriac o tom, že často sa voči domácim správali rovnako diskriminačne ako bieli voči nim v Amerike.
Američania tiež boli oveľa náchylnejší na miestne choroby a ťažký život mnohých čoskoro obral o ilúzie. Aj pre odpor európskych koloniálnych mocností libérijský obchod upadal a vláda sa čoskoro ocitla na pokraji bankrotu. Z krízy novému národu nepomohla ani neoficiálna podpora zo strany Spojených štátov.
Hoci Libéria a Amerika zostanú historicky navždy spojené, často to tak nevyzeralo. Napríklad keď svet ignoroval krutovládu Charlesa Taylora v rokoch 1997 až 2003. Rovnako predchádzajúcu občiansku vojnu a diktátora Samuela Kanyona Doeho.
Niečo ich však bude s Amerikou spájať navždy. Libérijská vlajka pripomínajúca tú americkú. Jedenásť červených pruhov reprezentujúcich jedenásť zástupcov v ústavodarnom zhromaždení. A ako inak, hviezda. Americká hviezdička v Afrike.
