Po otcovi bol Talian a po matke Ír. Túžil po sláve a peniazoch, a získal oboje. Najskôr však svetu dokázal, že vie prenášať cez Atlantik písmená Morseovej abecedy bez drôtov. Guglielmo Marconi zomrel pred 70 rokmi, 20. júla 1937.
Myšlienka šíriť elektrický signál bez drôtov ho zaujala už počas štúdií v Bologne. Aby si ujasnil, ako sa správajú rádiové vlny objavené Hertzom, začal koncom 19. storočia s pokusmi.
Po súčiastky na oslovi
Mal dvadsať rokov, býval v otcovej vile v Pontecchiu pri Bologni a na nákup elektrotechnického materiálu chodil do mesta na oslovi. Zostavil prístroj, pomocou ktorého si overil, že elektromagnetické vlny možno prijať na vzdialenosť niekoľkých stoviek metrov. Hlavnými súčasťami prvého prototypu hovoriaceho vynálezu boli dva veľké plechy od starých kanistier na petrolej.
Marconi vytvoril počas svojho života veľa technických noviniek, okamih zrodu tej najväčšej mu však ostal v pamäti: „Chcel som vedieť, čo sa stane, keď jeden z tých plechov nechám na zemi a druhý dám niekoľko metrov nad zem. Účinok bol ohromujúci,“ spomínal.
Poslal brata s improvizovanou anténou a uzemnením za kopec oproti ich domu. Ak bude prijímač fungovať, brat mal vystreliť z pušky. Marconi: „O niekoľko minút som z povaly začal vysielať morzeovku. Bol to skutočne dejinný okamih. Do ticha údolia sa rozľahol výstrel.“
Prácny, neľahký a úspešný
Patent na bezdrôtový telegraf, opis ktorého označil za „prácny a neľahký“, získal 2. júna 1896. V júli predviedol prenos medzi strechami dvoch ministerstiev, v septembri vyslal signál do diaľky osem kilometrov. O rok neskôr založil telegrafnú spoločnosť a vyslal signál na vzdialenosť 18 kilometrov.
Spolu s tým, ako narastali kilometre medzi vysielačom a prijímačom, ktoré ovládal, zvyšovalo sa aj jeho sebavedomie. K jeho známym slovám patrí: „Narodil som sa, aby som ovládal, nie, aby ma ovládali... Peniaze sú mernou jednotkou, a ten, kto si nenechá dobre zaplatiť, iba ukazuje, že sám nevie oceniť výsledky svojej práce.“ Toho sa počas života aj držal. Aby ho však naozaj dobre zaplatili, musel najskôr dokázať, že jeho prístroj dokáže viac.
Z Cornwallu na Labrador
V roku 1898 pripravil prvú bezdrôtovú športovú reportáž. Už predtým si šikovne získal Buckinghamský palác, keď kráľovnej Viktórii odovzdával najnovšie správy o priebehu liečenia zlomenej nohy jej syna princa Waleského. Keď jeho signály preleteli Lamanšský záliv, začiatkom 20. storočia usúdil, že nastala chvíľa na súboj s transatlantickým telegrafným káblom.
Vysielačka stála v anglickom Cornwalle. Na americkom pobreží začal stavať vysokú prijímaciu vežu, zničila ju však búrka. Vypustil anténu pripútanú na balóne. Búrka ho odniesla. Potom ho vyhnali z Ameriky, aby nekonkuroval telegrafu. Urobil posledný zúfalý pokus a vydal sa do zamrznutého Newfoundlandu. Túžil zachytiť jediné písmenko, jediný signál. V mysli ho neodbytne strašila vidina fiaska.
Dvanásteho decembra 1901 priviazal anténu na detského papierového draka a ten vyletel do výšky 122 metrov. „Zrazu som počul tri slabé, ale zreteľné bodky písmena S. Vyskočil som a zvolal: Sláva! Zdolal som zakrivenie Zeme.“ Signál prekonal 3,5 tisíca kilometrov z anglického Cornwallu až na Labradorský polostrov.
Skeptici a Nikola Tesla
Skeptici neverili, že signál naozaj preletel Atlantik. Bol veľmi slabý a chýbalo nezávislé potvrdenie prenosu. Marconi preto urobil lepší test vo februári 1902.
Na palube lode SS Philadelphia prijal signály z Cornwallu zo vzdialenosti takmer 3,4 tisíca km. Nepotvrdil tým však newfoundlandský pokus, lebo túto dĺžku dosiahol v noci, cez deň bola počuteľnosť oveľa nižšia.
Druhý problém sa volal Nikola Tesla. Srbský vynálezca tiež pracoval na bezdrôtovom prenose, a keď sa dopočul o Marconim vyhlásil, že Talian využil 17 jeho patentov. Teslovi dal čiastočne za pravdu Americký najvyšší súd.
Šesť rokov po Marconiho smrti zrušil patentovú ochranu niektorých jeho vynálezov, lebo prvý ich vymyslel Tesla. Nezmenilo to však nič na skutočnosti, že Marconiho považujeme za tvorcu rádiového spojenia, aj keď súčasne s ním (a možno o niečo skôr) robil v Rusku úspešné pokusy aj A. S. Popov. V roku 1909 získal Marconi Nobelovu cenu.
