„Rozprávka o Klondiku. Vracajú sa domov ako boháči. Čítajte Times!“ kričal chlapec predávajúci noviny v Seattli. V prístave v Seattli práve zakotvil parník Portland. Na jeho palube bolo 70 pôvodne obyčajných ľudí, teraz však už úspešných zlatokopov a s nimi tona zlata. Bol utorok 17. júla 1897. Pred 110 rokmi sa práve začal príbeh legendárnej zlatej horúčky na Klondiku.
Hľadať zlato v odľahlej oblasti Kanady sa v auguste 1895 ako prví odhodlali Jim Mason, jeho bratranec Dawson Charlie a synovec Patsy Henderson. Na ceste dolu riekou Yukon sa k nim pridal George Cormack s manželkou Kate. Šestnásteho augusta objavil neďaleko Dawsonu slávnu zátoku s obrovskými zásobami zlata. Pomenovali ju Bonanza.
Po Amerike sa postupne začali šíriť správy o bohatom kúte Kanady a zlatokopi z celého kontinentu posilnení správami z tlače sa vybrali hľadať svoje šťastie. No pre väčšinu z nich sa zlatý sen nekonal. Navyše, do roku 1898 sa počet obyvateľov zamrznutého Klondiku zvýšil na 40-tisíc a oblasti reálne hrozil hladomor.
Náročná cesta
Väčšina zlatokopov sa vydala na cestu na Klondike z mestečka Skagway na Aljaške. Mohli si pritom vybrať medzi dvomi náročnými trasami, cez priesmyk Chilkoot alebo cez Whitov priesmyk.
Po vysilujúcich asi päťdesiatich kilometroch ich potom na vlastnoručne zhotovených plavidlách čakala takmer tisícka kilometrov po rieke Yukon. Ešte v priesmykoch sa zlatachtivci stretli s kanadskou horskou políciou (preslávila ju práve éra zlatej horúčky), ktorá kontrolovala, či majú dostatok zásob. Tých museli mať minimálne na rok, išlo asi tak o pol tony jedla.
Pol roka od pristátia Portlandu sa k Yukonu vydalo asi stotisíc zlatokopov, no k cieľu sa dostala iba tretina z nich. Mnoho z nich počas tvrdej cesty zomrelo. Kolujú legendy o Klondikovčanovi, čo si hladný urobil vývar z topánok.
Zima a gangy
Ďalším nepriateľom dobrodruhov bola okrem hladu zima. V horách Britskej Kolumbie bola v zimnom období bežná teplota mínus tridsať stupňov Celzia, no ortuť teplomera pokojne klesla aj k päťdesiatke.
Navyše už v Skagway, východiskovom meste trasy cez Whitov priesmyk, ich čakalo nemilé prekvapenie v podobe gangstra Jeffersona „Namydleného“ Smitha, podvodníka z Denveru, ktorý ovládal mesto. Jeho gang s tristo prisluhovačmi okrádal prichádzajúcich zlatokopov. Tiež po oblasti rozostaval stĺpy, ktoré mali pripomínať telegraf. Išlo iba o maketu, čo mu však nebránilo účtovať si poplatky za telegrafovanie.
Trasa Chilkoot bola zas strmšia a fyzicky náročnejšia. Mnohí zomreli potom, čo zjedli mäso z mŕtvych koní, ktoré našli po ceste. Čoskoro teda cesta získala prezývku „chodník mŕtvych koní“.
Splnené a nesplnené sny
Na Klondiku sa objavili aj mnohé osobnosti známe z histórie. Fred Trump, starý otec miliardára Donalda Trumpa, získal svoje bohatstvo práve tam. Na trase Chilkoot mal hotel a reštauráciu. Zlatokopectvo zlákalo aj známeho spisovateľa Jacka Londona, veď práve odtiaľ pochádzajú jeho diela ako Biely tesák či Volanie divočiny.
Zo zlatokopeckého ošiaľu profitovali niektoré mestá. Z Dawsonu sa dočasne stala najväčšia obec severne od San Francisca, populácia Vancouvru v Britskej Kolumbii sa zdvojnásobila, Edmonton v Alberte zaznamenal až trojnásobný nárast obyvateľstva.
Pre väčšinu sa zlatá horúčka zmenila na oveľa menej zlatú nočnú moru. Keď prišli na Klondike, najlepšie náleziská už boli obsadené „klondickými kráľmi“.
Tí ich síce zamestnali, a dávali im na vtedajšie pomery v Amerike vysoké mzdy, ani tie však neboli tým, začo sa odhodlali riskovať životy. Väčšine sa však aspoň vrátili náklady na cestu. No a keď v roku 1899 objavili zlato v aljašskom Nome, začalo sa pre nich dobrodružstvo odznova.
