Prvá križiacka výprava vyvrcholila v roku 1099 dobytím Jeruzalema a vznikom štyroch malých štátov západných kresťanov na Blízkom východe. Najvýznamnejšie z nich bolo Jeruzalemské kráľovstvo, formálne nadriadené ostatným štátikom takzvaného Zámoria.
Saladinovi dedičia
Frankovia - ako západniarov na východe volali - však tvorili iba nepatrnú menšinu v moslimskom mori. Najväčšou výhodou križiakov, ktorá umožnila už úspech prvej výpravy, bola dlho nejednotnosť moslimov. Ich rozhádaní vládcovia si navzájom proti západniarom nijako nepomáhali.
Situácia sa prudko zmenila nástupom sultána Salah ad-Dína, známeho pod menom Saladin. Narodil v roku 1138 v Tikríte v dnešnom Iraku, rovnako ako neskorší diktátor Saddám Husajn. Ten sa podobne ako mnohí moslimskí vodcovia rád vydával za Saladinovho dediča. Neprekážalo mu, že jeden z najväčších hrdinov arabského sveta nebol Arab, ale mal kurdský pôvod.
V roku 1174 Saladin naplnil nočnú moru križiakov. Zjednotil dve najmocnejšie a najbohatšie krajiny východného Stredomoria – Egypt a Sýriu. Vytvoril veľmoc, aká v oblasti neexistovala od rozpadu jednotného arabského kalifátu. Poslednou prekážkou jeho moci boli križiacke štátiky. Bolo iba otázkou času, kedy sa obráti proti nim.
Rozhádaní križiaci
Saladinov vzostup zastihol križiakov v najhoršej chvíli. Európa strácala o Zámorie záujem, pomoc od nej prichádzala veľmi nepravidelne. Samotní križiaci boli rozhádaní. Hlavný spor bol medzi tými, ktorí žili v Zámorí už niekoľko generácií, a medzi ľuďmi, ktorí prišli nedávno. Prví si uvedomovali svoje krehké postavenie, presadzovali viac-menej pokojné spolužitie s moslimami a snažili sa ich neprovokovať. Druhí chceli rýchle úspechy a zbohatnutie alebo odmietali zmier s moslimami z náboženských dôvodov.
V roku 1185 zomrel posledný schopný jeruzalemský kráľ Balduin IV. Na jeho miesto nastúpil päťročný chlapec, ktorý zakrátko tiež skonal. Novým kráľom sa stal Guy z Lusignanu, bábka v rukách bojovne naladených križiakov.
Západniarov vtedy ešte chránilo prímerie so Saladinom. Ľudia blízki kráľovi ho však neustále porušovali a útočili na moslimov. Za daného pomeru síl to bol viac než hazard. Saladin kráľa žiadal o potrestanie narušovateľov prímeria. Keď mu nevyhovel, vypovedal prímerie a chystal sa na konečné zúčtovanie.
Križiaci zhromaždili, čo sa dalo vrátane posádok z väčšiny svojich hradov a miest. Dali dohromady armádu asi 18-tisíc mužov. Jej hlavnú silu tvorili obrnení rytieri Jeruzalemského kráľovstva a dvoch rytierskych rádov – johanitov a templárov.
Kráľ Guy nevypočul rady skúsených veliteľov a nechal sa s celým týmto vojskom vylákať do púšte. Keď sa zničení križiaci po celodennom pochode v horúcom piesku bez vody na noc utáboril, moslimovia ich poľahky obkľúčili. Druhý deň nastal masaker. Križiaci padajúci od smädu odrazili niekoľko útokov, napokon však podľahli. Z obrovskej armády prežil málokto.
Kráľ a jeho hodnostári padli do zajatia. Boli vraj takí vyčerpaní, že nedokázali zdvihnúť meče, aby ich odovzdali víťazom na znak kapitulácie.
Pád Jeruzalema
Saladin rýchlo dobyl väčšinu križiackych hradov a miest, ktoré zostali bez potrebnej posádky. Po krátkom odpore padol aj Jeruzalem. Väčšinu jeho kresťanských obyvateľov sultán prepustil za výkupné. Na vtedajšie pomery išlo o veľmi milosrdný čin. Križiaci pri dobytí Jeruzalema takmer všetkých jeho obyvateľov povraždili.
Vďaka podobným gestám získal Saladin dobrú povesť aj v kresťanskom svete. O sto rokov neskôr ho Dante vo svojej Božskej komédii umiestnil do predpeklia medzi ďalších cnostných nekresťanov, do váženej spoločnosti Platóna a Aristotela.
Po Saladinovom víťazstve sa zdalo, že moc križiakov na východe sa rýchlo skončí. Iba vďaka ďalšej súhre náhod, napríklad opätovnému rozpadu moslimskej jednoty po sultánovej smrti, zvyšky ich štátikov prežili v úzkom prímorskom páse ďalšie storočie. Išlo však už iba o predlžovanú agóniu. Sen o vláde západniarov nad Svätou zemou zostal definitívne pochovaný v púšti pri Hattine.
