Stredoamerické Mexiko zažívalo po osamostatnení od Španielska v roku 1821 nekonečný sled občianskych vojen medzi konzervatívcami a liberálmi, rýchlo sa striedajúcich prezidentov, diktatúr a revolúcií proti nim. Jednou z najzaujímavejších epizód bola krátka vláda Maximiliána I. zo stredoeurópskeho rodu Habsburgovcov. Nešťastného cisára popravili 19. júna 1867, pred 140 rokmi.
Arcivojvoda Ferdinand Maximilián sa narodil v roku 1832 ako mladší brat neskoršieho rakúskeho cisára Františka Jozefa I. Vzťah medzi bratmi bol väčšinou veľmi komplikovaný. Odmeraný a chladný František Jozef otvorenejšiemu a liberálnejšiemu Maximiliánovi závidel jeho popularitu.
Tragické dobrodružstvo
Mladší naopak trpel tým, že večne zostával v tieni staršieho. Nikdy od brata panovníka nedostal možnosť uplatniť schopnosti v pozícii, na ktorú mal podľa svojich predstáv nárok. Táto frustrácia určite prispela k tomu, že sa Maximilián takmer bezhlavo vrhol do najväčšieho a najtragickejšieho dobrodružstva svojho života.
V roku 1859 sa stal mexickým prezidentom liberálny právnik indiánskeho pôvodu Benito Juárez. Zaviedol radikálne reformy, zoštátnil napríklad majetok katolíckej cirkvi.
V roku 1861 si Juárez popudil Anglicko, Francúzsko a Španielsko, keď s ohľadom na prázdnu štátnu pokladnicu vyhlásil moratórium na splácanie zahraničných dlhov. Pre Madrid a Paríž to bola vítaná zámienka k vojenskej intervencii. Obe krajiny mali okrem finančných aj iné plány. Španielsko dúfalo v obnovu niekdajšej koloniálnej vlády. Francúzsky cisár Napoleon III. zase chcel získať závislé územie od amerického kontinentu.
Španielsko čoskoro zistilo, že sú jeho nádeje nereálne a z Mexika sa stiahlo. Francúzi naopak s podporou mexických konzervatívcov obsadili veľkú časť krajiny. Napoleon však na vytvorenie zdania legality potreboval niekoho na jej čelo. Prišiel nápad vyhlásiť Mexiko za monarchiu a ponúknuť korunu zaháľajúcemu Maximiliánovi.
Trochu naivného Habsburga ponuka nadchla. Dúfal, že v Mexiku konečne uskutoční svoje predstavy a vybuduje tam pomerne liberálnu monarchiu. Jeho nadšenie živila aj manželka, ešte ambicióznejšia belgická princezná Charlotta.
Mexickí konzervatívci a Napoleon III. Maximiliána ubezpečovali, že ho ľud krajiny privíta s otvorenou náručou. Netúžia vraj po ničom inom, ako po monarchovi, ktorý im prinesie mier. Varovania, že bude Napoleonovou bábkou a jeho moc bude stáť len na francúzskych bodákoch, nebral na vedomie.
Zbavíme sa Maximiliána
Polovičato sa veci postavil cisár František Jozef. Odmietol mexické dobrodružstvo svojho brata oficiálne podporiť, poskytol mu len finančnú pomoc a dovolil mu doma verbovať dobrovoľníkov. V cisárovom okolí sa objavovali názory, že je to dobrá príležitosť sa brata zbaviť.
Maxmilián dorazili do Mexika v máji 1864. Nový cisár sklamal v podstate všetkých. Konzervatívcom sa nepáčilo, že nezrušil väčšinu liberálnych reforiem. Prekážali im jeho demokratické spôsoby a skromné vystupovanie, čo vraj nezodpovedalo jeho postaveniu. Väčšina liberálov ho vytrvalo odmietala ako francúzskeho lokaja.
Obeť naivity a politiky
Cisár reagoval tým, že žil stále viac vo vlastnom vysnenom svete a nevnímal realitu. Keď jeho jednotky ustupovali pred Juárezovými vojakmi, Maximilián riešil založenie Akadémie vied či skúmal mexickú flóru.
Posledným klincom do jeho rakvy sa stalo, keď Napoleon III. porušil sľuby o svojej podpore, s čím ho nalákal na trón. Francúzsky cisár zistil, že ho Mexiko stojí priveľa peňazí a pravdepodobne neprinesie odpovedajúci zisk.
Navyše na neho tlačili Spojené štáty. Ukončili vlastnú krvavú občiansku vojnu a začali tvrdo vystupovať proti tomu, aby sa Európa miešala do amerických záležitostí.
Napoleon predčasne z Mexika stiahol francúzske jednotky. Maximiliána sa snažili presvedčiť, aby z Mexika utiekol spolu s nimi. Cisár to po dlhšom váhaní odmietol. Republikánske jednotky ho čoskoro zajali.
Formálny súd odsúdil Maximiliána na trest smrti. Od vykonania rozsudku Juáreza neodvrátili ani protesty veľmocí vrátane jeho spojenca Spojených štátov. „Náš národ požaduje práve túto hlavu,“ povedal pruskému vyslancovi, ktorý žiadal o milosť.
Habsburský princ plný dobrých úmyslov, obeť svojich ambícií, naivity aj medzinárodnej politiky, skončil spolu s dvomi svojimi mexickými generálmi pred popravnou čatou. V poslednej chvíli sa vraj správal tak statočne, že dojal aj vojakov, ktorí ukončili jeho život.
