Londýn/Buenos Aires 14. júna (TASR) - Falklandská vojna z roku 1982 mala opačné dopady na vlády v Argentíne a Británii. Na jednej strane bol konflikt koncom poslednej argentínskej diktatúry, na strane druhej priniesol nový vietor do plachiet Margaret Thatcherovej - v tom čase nepopulárnej britskej premiérky, ktorej vláda sa však neskôr zapísala do dejín.
Argentínsky vojenský vládca Leopoldo Galtieri, pri moci od roku 1976, si uvedomoval rýchlu stratu podpory obyvateľstva a tradičné nároky na ostrovy - Argentínčanmi nazývané Malvíny - využil ako posledný pokus o záchranu svojho režimu.
Porážka však priniesla koniec krvavej vojenskej diktatúry, ktorá podľa pozostalých a ľudskoprávnych skupín nesie zodpovednosť za smrť alebo zmiznutie 30.000 ľudí. Pár dní po tom, čo Argentína vojnu prehrala, vojenská vláda odstúpila a otvorila cestu k slobodným voľbám.
Desaťtýždňový konflikt, ktorý trval od 2. apríla do 14. júna 1982, poskytol britskej premiérke Thatcherovej (v úrade od roku 1979 do roku 1990) príležitosť preukázať svoje vodcovské schopnosti. Rýchle vojenské víťazstvo jej v roku 1983 zaistilo drvivé volebné víťazstvo a zvýšilo jej politický kapitál pre presadzovanie radikálnej reformy britskej spoločnosti - od transformácie z povojnového sociálneho štátu k porážke mocných odborov, ktoré sa veľmi búrili proti vládam zo 70. rokov.
Komentátor denníka Guardian Simon Jenkins - odborník na Thatcherovú - sa nedávno zamýšľal nad tým, ako by sa Británia vyvíjala, ak by argentínske sily nevtrhli na súostrovia v ľadových vodách južného Atlantiku, vzdialené 480 kilometrov od pobrežia Argentíny.
"Margaret Thatcherová by buď bola rezignovala, alebo by bola porazená vo voľbách. K moci by sa vrátili starí labouristi. Nebol by žiaden Thatcherizmus, žiadne oživenie Británie, žiaden Tony Blair, žiaden Gordon Brown," napísal Jenkins.
V Argentíne sa udalosti vyvíjali opačným smerom. V roku 1982 diktatúra prechádzala politickou a hospodárskou krízou a čelila čoraz silnejšej opozícii. Len tri dni pred vojnou, 30. marca 1982 odporcovia režimu zorganizovali prvú veľkú demonštráciu na Plaza de Mayo v centre Buenos Aires.
Propagandistická hodnota nárokovania suverenity nad ostrovmi bola "vecou, ktorá mala historicky hlboký emocionálny a sentimentálny dopad na argentínsku spoločnosť," povedal v rozhovore novinár Eduardo van der Kooy.
Argentína doteraz trvá na tom, že ostrovy patria jej a že Británia ich od roku 1833 ilegálne okupuje. Van der Kooy v tejto súvislosti hovorí o "kolektívnom pocite".
Preto, keď sa generál Galtieri krátko po invázii objavil na Plaza del Mayo, vyvolal nadšenú reakciu davu svojím vyhlásením: "Ak chcú prísť, nech prídu. Budeme s nimi bojovať!"
Do 14. júna však zahynulo 649 argentínskych vojakov, mnoho z nich mladých, bez riadneho výcviku a vybavenia. Vo vojne zahynuli aj traja falklandskí civilisti a 255 britských vojakov.
Porážka a podvod propagandistickej mašinérie diktatúry, ktorý obyvatelia Argentíny následne pocítili, viedli k tomu, že Galtieri tri dni po skončení vojny rezignoval. Slobodné voľby sa konali nasledujúci rok.
Galtieriho spočiatku oslobodili spod obvinení z porušovania ľudských práv, neskôr ho však umiestnili do domáceho väzenia. Vojenský tribunál ho odsúdil na 12 rokov väzenia v súvislosti s jeho konaním okolo falklandskej vojny. Vo väzení strávil päť rokov pred tým, ako mu v roku 1991 udelili milosť.
