Už v prvom kole tajnej voľby prezidenta v 120-člennom Knesete získal najviac hlasov bývalý premiér Š. Peres zo strany Kadima, za ktorého sa neočakávane vyslovilo až 58 poslancov. So ziskom 37 hlasov skončil na druhom mieste niekdajší predseda parlamentu Reuven Rivlin, zatiaľ čo poslankyňu Strany práce Colette Avitalovú podporilo 21 zákonodarcov. V prvom kole voľby tak žiadny z kandidátov nedosiahol potrebných 61 hlasov.
Rivlin a Avitalová pred začiatkom druhého kola stiahli svoje kandidatúry a tak bolo popoludňajšie hlasovanie už len formalitou. Peresa podporilo 86 poslancov, 23 bolo proti.
Po vyhlásení výsledkov viditeľne pohnutý víťaz volieb uviedol, že chce byť prezidentom každého - Židov, Arabov, ľavičiarov aj pravičiarov.
Š. Peres bol hlavným poradcom prvého izraelského premiéra Davida Ben-Guriona, do parlamentu ho zvolili v roku 1959. Odvtedy zastával množstvo štátnych funkcií vrátane premiéra, ministra obrany, financií a zahraničných vecí.
Nikdy ho však nezvolili za predsedu vlády priamo. V 70. rokoch pôsobil ako úradujúci premiér, v 80. rokoch rotoval vo funkcii s Jicchakom Šamirom a v 90. rokoch sa stal šéfom kabinetu po vražde Jicchaka Rabina.
Poľský rodák, ktorý vystrieda na čele najvyššieho úradu Mošeho Kacava, začne pôsobiť 15. júla a jeho funkčné obdobie by za normálnych okolností malo trvať sedem rokov.
Moše Kacav nevykonáva funkciu prezidenta od konca januára, pretože čelí obvineniam zo znásilnenia a sexuálneho obťažovania niekoľkých žien.
Profil novozvoleného izraelského prezidenta
Po šiestich desaťročiach v politike dosiahol Šimon Peres konečne svoje prvé - a pravdepodobne posledné - volebné víťazstvo, keď ho izraelský parlament zvoli za prezidenta. Pri oznámení kandidatúry 83-ročný doterajší vicepremiér nedávno stúpencom povedal, že môže ísť o jeho "poslednú príležitosť slúžiť krajine".
Šimon Peres sa narodil 16. augusta 1923 v poľskom Wolozyni (dnes Bielorusko) ako Šimon Perski, no už v roku 1934 sa s rodinou presťahoval do Tel Avivu na Britmi kontrolovanom území Palestíny. Pred založením Izraela počas vojny v roku 1948 bol veliteľom námorných síl nového štátu.
Peres, popredný spolupracovník prvého izraelského premiéra Davida Bena-Guriona, sa stal sám politikom v roku 1959, keď ho zvolili do parlamentu. Vo vláde pôsobil na všetkých hlavných postoch - bol ministrom obrany, financií a zahraničných vecí. Trikrát zastával funkciu premiéra, aj keď ju nikdy priamo nezískal vo voľbách.
Ako minister obrany koncom 50. rokov Peres dosiahol tajnú dohodu s Francúzskom o spustení izraelského jadrového programu, ktorý židovský štát údajne využil na výrobu atómových zbraní, čo Izrael nikdy nepriznal ani nepoprel.
Peres sa dostal po prvý raz na čelo vlády v roku 1977 ako úradujúci premiér po rezignácii Jicchaka Rabina. Predsedom vlády bol znova v rokoch 1984-86 a neskôr po zavraždení Rabina v roku 1995. O sedem mesiacov neskôr však prekvapivo prehral volebný súboj s lídrom strany Likud Benjaminom Netanjahuom.
Takmer celú politickú kariéru bol Peres členom Strany práce, ktorú viedol do víťazstva Rabina v straníckych voľbách predsedu v roku 1992. V Rabinovej vláde bol následne šéfom diplomacie. V roku 1993 Peres vyjednal spolu s premiérom Rabinom mierové dohody z Osla s Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata, začo všetci traja dostali v roku 1994 Nobelovu cenu mieru.
Od roku 1997 Peres pôsobil vo vláde premiéra Ehuda Baraka. V roku 2000 kandidoval na funkciu prezidenta, no porazil ho politik Likudu Moše Kacav. V roku 2003 sa Peres stal členom vlády Ariela Šarona ako vicepremiér a minister zahraničných vecí.
