Prišiel len na niekoľko hodín a vyslovil dve legendárne vety. To stačilo, aby si 40. americký prezident Ronald Reagan získal Berlínčanov, stal sa čestným občanom mesta a zapísal sa do nemeckej histórie.
Reagan našiel odvahu povedať nahlas to, čo si v duchu želali milióny ľudí. Postavil sa pred Berlínsky múr a žiadal zbúrať najviditeľnejší symbol studenej vojny, ktorý desaťročia rozdeľoval mesto, krajinu i celý svet na dva nepriateľské tábory. Bolo to 12. júna 1987, pred dvadsiatimi rokmi.
Poznačila ich studená vojna
Oslavy 750. výročia existencie Berlína vyzerali rovnako ako vtedajšia politická situácia. Poznačila ich studená vojna. Berlín bol už od roku 1948 rozdelený politicky a administratívne, ale od roku 1961 mesto rozdvojil ešte Berlínsky múr a ostnatý drôt. Aj oslavy boli preto rozdelené. Obyvatelia východného Berlína velebili Berlín ako hlavné mesto Nemeckej demokratickej republiky za účasti sovietskeho straníckeho šéfa Michaila Gorbačova.
Oslavy v západnej časti sa stali demonštráciou za slobodný Berlín, ktorý demokratický svet nie je ochotný nechať napospas Sovietskemu zväzu. Na oslavy prišli postupne hlavy štátov Veľkej Británie, Francúzska a, samozrejme, Spojených štátov.
Návštevy amerických prezidentov v Berlíne boli v časoch studenej vojny mimoriadnou udalosťou. Z politického i bezpečnostného hľadiska. Mesto zažívalo najvyšší stupeň bezpečnostných opatrení a čelilo davu novinárov z celého sveta. Americkí prezidenti brali ako svoju povinnosť brániť demokraciu v Západnom Berlíne a pozerať sa pritom priamo na sovietsku sféru vplyvu. Ako John Fitzgerald Kennedy a jeho nezabudnuteľné: „Ich bin ein Berliner.“
Potomkom dávali meno Ronald
Ronald Reagan, vyhlásený bojovník proti Ríši zla, ako ho nazval Sovietsky zväz, navštívil Západný Berlín prvýkrát v roku 1982 a spôsobil medzi miestnymi doslova ošiaľ. Berlínčania sa na jeho počesť sobášili a svojim potomkom dávali meno Ronald. Vtedy však Reagan nezabodoval tak, ako všetci čakali. Jeho veta: „V Berlíne sa cítim ako doma“, ľuďom nestačila.
Posolstvo, na ktoré tak túžobne čakali, prišlo až v roku 1987, počas osláv 750. výročia Berlína. Politická klíma sa po nástupe Michaila Gorbačova k moci začala meniť. Vtedajší americký minister zahraničných vecí George Schultz si na tie časy spomína takto: „Bola to fáza, keď sa veci začali hýbať. Bolo to vzrušujúce. Predtým (11. október 1986) bol americko-sovietsky summit v Reykjavíku, ktorý vtedy ešte nebol, ale dnes už o ňom môžeme hovoriť ako o jednom z najproduktívnejších a najdôležitejších vrcholných stretnutí všetkých čias. Nebola to ešte jednoznačná, ale určite veľmi podstatná zhoda na odstránení jadrových rakiet stredného doletu v Európe a tiež znížení počtu balistických rakiet.“ Úplne najdôležitejší však podľa Schultza bol ďalší bod. „Prvýkrát Sovieti súhlasili, že ľudské práva sú legitímnym bodom nášho programu.“
Rečnil 27 minút
Aj preto sa 40. americký prezident rozhodol neskrývať sa za dilomatické formulky. V piatok 12. júna na improvizovanom pôdiu pred Brandenburskou bránou a s Berlínskym múrom za chrbtom rečnil Reagan 27 minút. Hovoril o rozšírení leteckej dopravy z a do Berlína, navrhoval usporiadať olympijské hry v celom meste. Asi v polovici prejavu zvolal k 30-tisícovému davu pozvaných hostí, do televíznych kamier a hlavne smerom na východ.
„Pán Gorbačov, otvorte túto bránu. Pán Gorbačov, strhnite tento múr!“ Berlínčania boli nadšení. Podľa Schultza to bola provokatívna výzva, ale zabrala. „Reagan bol inštinktívny politik a vycítil, že Gorbačov chce skutočne zmenu.“
Nie všetci tieto slová začuli. Na východnej strane Brandenburskej brány čakala asi tisícka ľudí, ale pre vietor Reaganove slová nepočula. A o historickej výzve nemali potuchy ani v niektorých častiach Západného Berlína, ktoré musela polícia uzavrieť z obavy pred násilnými demonštrantmi. Do ulíc vtedy vyšlo asi 20-tisíc demonštrantov a v ich strede bolo asi tritisíc zakuklených násilníkov, ktorí patrili k tzv. Čiernemu bloku. Boli to skupinky radikálov, často ľavicových extrémistov, ktorí na demonštráciách vyvolávali bitky a rabovanie. Inak to nebolo ani počas Reaganovej návštevy. Na jej konci bolo asi 300 zatknutých, 80 zranených policajtov a milónové škody na majetku.
Reagan, ktorý prišiel do Západného Berlína len na niekoľko hodín, o násilnostiach netušil. Svoju misiu však splnil. Jeho výzva bola mimoriadne silná. A jej cena ešte stúpla. Takmer dva a pol roka po Reaganovom prejave skutočne padol Berlínsky múr. A ak mal niekto zásluhu na jeho strhnutí, tak určite Michail Gorbačov.
Keď svet oslavoval tretie výročie pádu múra, stal sa Ronald Reagan čestným občanom Berlína. A keď v júni 2004 americký exprezident zomrel, nesmútili za ním len Američania, ale aj Nemci. Najmä Berlínčania zo západnej a východnej časti mesta.
