Bratislavský rodák a nositeľ Nobelovej ceny Philipp Lenard bol vynikajúcim experimentálnym fyzikom. Bádal v oblasti katódového žiarenia, čo prinieslo zrod troch základných objavov konca 19. storočia: röntgenových lúčov, rádioaktivity a elektrónu. Neskôr však svoj boj proti teórii relativity spojil s bojom proti jej tvorcovi a proti všetkému, čo nebolo nemecké. Narodil sa pred 145 rokmi, 7. júna 1862, na dnešnej Kozej ulici blízko centra.
Lenard, celým menom Philipp Eduard Anton von Lenard, bol synom nemeckého obchodníka. Vyštudoval bratislavské gymnázium, kde ho zaujala najmä fyzika.
Pokračoval v štúdiu na prestížnych univerzitách v Budapešti, Viedni, Berlíne a Heidelbergu, kde získal v roku 1886 doktorát z fyziky.
Po celý ten čas spolupracoval s profesorom V. Klattom, ktorý ho učil ešte na bratislavskom gymnáziu. Vďaka tejto spolupráci sa Lenard dostal k štúdiu a príprave fosforeskujúcich materiálov, neskôr aj ku katódovým lúčom.
Práve v Bratislave, pri príprave nesmierne zaujímavých „svietiacich“ materiálov, sa učil základom experimentu, vďaka čomu neskôr vybudoval celú vedeckú školu. Na Klattove a Lenardove práce nadviazali o polstoročie neskôr Američania, keď začali vyvíjať obrazovky pre radary.
Najviac však Lenarda preslávilo štúdium katódového žiarenia, ktoré mu zabezpečilo Nobelovu cenu. Získal ju v tom istom roku, keď Einstein publikoval svoje základné práce (1905).
Spolupráca s Röntgenom
Lenard nepriamo prispel aj k objavu röntgenových lúčov. Najmä tým, že vymyslel hliníkové Lenardovo okienko, ktoré vylepšilo možnosť skúmať katódové žiarenie. To neskôr priviedlo k objavu lúčov X a sprostredkovane aj k objavu rádioaktivity.
Je historickým faktom, že Lenard svoj vynález Röntgenovi nezištne poslal. Röntgen, ktorý získal vôbec prvú Nobelovu cenu v roku 1901, však Lenardovi lúče X neukradol, aj keď v dobovej tlači sa vyskytovali podobné tvrdenia, pretože Lenard zrejme sám stál na hranici ich objavu. Uznal však Röntgenovo prvenstvo a napísal mu: „Je pre mňa zvláštnym šťastím, že váš veľký objav pripútal pozornosť najširších kruhov tiež k mojim skromným prácam.“ Neskôr však Röntgenovo prvenstvo dlho a neúspešne spochybňoval.
Okrem podielu na lúčoch X má Lenard zásluhu aj na stanovení zákonitostí fotoelektrického javu, ktorý objavil jeho učiteľ Heinrich Hertz a ktorý bol v rozpore s klasickými fyzikálnymi zákonmi. Práve za výskum tohto na prvý pohľad skromného javu získal Einstein Nobelovu cenu, keď dokázal, že svetlo má povahu kvánt, teda akýchsi balíčkov energie. Lenard aj Einstei teda boli pri zrode kvantovej fyziky. Po Thomsonovom objave elektrónu (1897) sa zapojil Lenard aj do hľadania štruktúry atómu a vytvoril vlastnú teóriu. Možno by sme dnes v nej mohli s dávkou fantázie vidieť vzdialenú obdobu strunovej teórie - len namiesto strún v Lenardovom atóme boli čiastočky zvané dynamidy.
Chcel „očistiť“ fyziku
Rodák z Bratislavy bol nielen veľmi pracovitý, ale mal aj veľkú predstavivosť. Koniec koncov bez nej vedec Nobelovu cenu nezíska. Nemal však až takú predstavivosť ako takmer o dvadsať rokov mladší Einstein a po zverejnení všeobecnej teórie relativity sa stal jej horlivým odporcom. Zaujímavé je, že začiatkom storočia viedli títo fyzici priateľskú korešpondenciu, Lenard sa k Einsteinovi správal ako starší a skúsenejší kolega. Po čase, keď Einstein ukázal svoju silu, sa však rozišli.
Jedno z ich ostrých stretnutí sa odohralo 23. septembra 1920 na vedeckej konferencii. Einstein Lenarda tak trochu zosmiešnil, aj keď ten argumentoval proti teórii relativity dosť šikovne.
Po konferencii Lenard vystúpil z nemeckej Fyzikálnej spoločnosti a do svojho inštitútu v Heidelbergu členom tejto „židovskej“ spoločnosti zakázal vstup. Spoločne s iným nositeľom Nobelovej ceny Johannesom Starkom začal budovať hnutie „za árijskú fyziku“, ktoré hlásalo, že jedinú správnu vedu môžu robiť vedci bez rasových „kazov“.
Medzi známe Lenardove výroky patrí: „Zriedkakedy som bol medzi tými, čo zberali ovocie. Oveľa častejšie som patril medzi tých, čo zasadili strom a starali sa oň.“ Vo fyzike sa mu to - našťastie - podarilo, aj keď možno práve toto Lenard považoval za svoj neúspech. V politike či „politike“ našťastie vyšlo jeho úsilie nazmar. Nezmyselné hnutie za rasovú očistu fyziky aj napriek autorite svojich vodcov, dvoch nositeľov Nobelových cien, nezaznamenalo dokonca ani v časoch tretej ríše výraznejší záujem nemeckých vedcov.
