Za Saddáma každý donášal na každého. A teraz sa to v krajine rozdelenej na svet šiitov a sunnitov opakuje znovu.
Už aj na inštitucionálnej úrovni. V Iraku neexistuje len oficiálna špionážna agentúra, ale aj jej tieňová konkurencia.
Jednoducho, iracká vláda tvorená prevažne šiitmi, nedôveruje oficiálnej spravodajskej službe INIS založenej a platenej Američanmi, a tak si buduje vlastné štruktúry.
Asi nikoho neprekvapí, že špiónov z INIS vedie sunnita generál Muhammad Šawaní. Ešte pred pádom Saddáma Husajna si ho podľa Los Angeles Times na túto funkciu vybrali Američania, a tí sú azda jediní, kto s ním v krajine ešte komunikuje. Šawaní bol protisaddámovským disidentom, jeho troch synov umučili v tajných väzniciach vtedajšej spravodajskej služby.
Hoci je generál vysokým činiteľom, už takmer dva roky ho nepozvali na zasadanie vlády. On hovorí, že preto, lebo ide po šiitských politikoch, ktorí sa príliš bratríčkujú so svojimi „spoluveriacimi“ v Iráne.
Bývalý šéf CIA George Tenet podľa denníka USA Today vo svojich memoároch napísal, že šéf INIS bol prvým irackým predstaviteľom, ktorý otvorene poukazoval na to, že Irán sa nadmerne mieša do vnútroirackých záležitostí. A tiež bol prvým, koho sa šiiti po prevzatí moci snažili zbaviť.
Šiitskí predstavitelia svoje nepriateľské správanie k Šawanímu komentujú tak, že zatvára oči nad podivuhodnými aktivitami ich sunnitských kolegov.
Tí sa vraj pričasto stretávajú s ľuďmi, ktorých americká administratíva označuje za sunnitských teroristov. A tak ich nechávajú špehovať. Nateraz na vlastnú päsť alebo s „použitím“ svojich špiónov. Majú ich už údajne v každej irackej provincii.
Týchto ľudí riadi minister národnej bezpečnosti Širwán Wailí. Nemôže ich dobre zaplatiť, lebo na rozdiel od Američanov, ktorí od vojny do INIS podľa tamojších médií investovali už tri miliardy dolárov, na to nemá rozpočet.
Odmeňuje ich však tak ako svojho času komunistické tajné služby, rôznymi výhodami - školami pre deti v cudzine, mimoriadnymi prídelmi benzínu, lepším bývaním či rýchlejším vybavením záležitostí v úradoch. Jeho špióni sú v podstate ilegálnou skupinou, ale to im nebráni sledovať či dokonca zatýkať ľudí.
V chaotickom Iraku, kde každý berie zodpovednosť a pomstu do svojich rúk, to nikoho príliš netrápi. V krajine, kde ľudia miznú na uliciach alebo v tajných kobkách samozvanej pouličnej spravodlivosti, je paralelná tajná služba vlastne normálna.
Analytici však varujú, že ak sa to skoro nedá do poriadku, Irak sa ponorí do ešte väčšieho násilia. Ako povedal jeden z irackých politikov: „Začína to tu byť neprehľadné. Jeden na druhého donášame, jeden druhého zabíjame.“
