Tanečná skupina Latino flash oslávila svoje sedemnáste narodeniny. Dnes 22-členný súbor, ktorý zohral zásadnú úlohu pri popularizácii latinskoamerického tanca na Slovensku, od začiatku vedie nikaragujský tanečník Miguel Mendéz.
Do Československa ste prišili v čase, keď vo vašej domovine zúrila občianska vojna. Vedeli ste niečo o krajine, kam idete?
„Odjakživa ma bavil zemepis. Presne som vedel, čo je hlavné mesto, koľko má obyvateľov a podobne. Nevedel som, že sú tu dva národy. To ma trochu zarazilo, keď som prišiel do Prahy.“
Považujete Slovensko po 22 rokoch za svoj domov?
„Áno. A som naň pyšný. Do svojej rodnej krajiny chodím už iba na dovolenku.“
Cnie sa vám za Nikaraguou?
„Niekedy. Hlavne za ľuďmi. Tam sa na teba usmievajú. To mi chýba. Ja pokladám Slovensko za svoju krajinu, ale tu nikdy nebudem doma pre farbu svojej pleti. Dávajú mi to najavo. Ale už som si zvykol, že nastúpim do električky a pozerajú na mňa ako na výstavný kus. Hovorím si však, že tu platím dane, makám takisto ako ostatní, tak prečo by som to nevolal domovom?“
Myslíte, že problém rasizmu u nás sa v posledných rokoch zhoršil?
„Rozhodne. Zažil som šesť rokov socializmu, keď sa mi nič nestalo. A po revolúcii, v deväťdesiatom treťom, ma zbili. Na to nikdy nezabudnem.“
Ako ste sa dostali k tancu?
„Skôr ako tanečník a choreograf som bol vždy organizátorom. Baví ma dirigovať, manipulovať a ovplyvňovať veci. Viac, než byť protagonistom na javisku som už odmalička hľadal skupinu, ktorú by som viedol. Ale k tancu som sa dostal preto, že milujem hudbu, milujem prejav, a tanec je jedna z foriem, ako niečo prejaviť - smútok alebo veselosť. A, samozrejme, vždy ma lákalo spoznať svoj folklór, jeho korene v Nikarague aj v Latinskej Amerike. Od raných rokov ma k tancu viedli otec s mamou, najprv v súbore na našom sídlisku, potom som nastúpil do baletného folklórneho súboru, jedného z najslávnejších v Nikarague.“
Potom ste doštudovali na konzervatóriu a prišli do Československa.
„A založil som tu tanečnú skupinu, ktorá sa skladala zo študentov z Latinskej Ameriky. To bola moja prvá skupina, založil som ju 12. novembra 1985. Volala sa Sabor latino. Potom, 24. marca 1990, vzniklo Latino flash. Chcel som niečo zanechať na Slovensku, lebo som sa už chystal vrátiť domov. To som však nemohol, pretože u nás nastúpila nová vládna garnitúra a povedala nám: už vás nepotrebujeme. Neuznali nám tituly. Medzitým som tu mal rozbehnutý Latino flash, začal som pracovať, pracovať, pracovať a potom to ide.“
V deväťdesiatych rokoch ste boli v podstate priekopníkom latinskoamerických tancov.
„Dá sa povedať, že som priekopníkom popularizácie našich tancov. Vtedy už síce existovala latinskoamerická komunita, ale len na vysokých školách. Ja som urobil to, že som s tancami šiel na ulicu a tým som priblížil túto kultúru obyčajným ľuďom.“
Odkiaľ čerpáte námety pre svoje choreografie?
„Vždy, keď idem postaviť nový tanec, odcestujem do danej krajiny, alebo si zaplatím špeciálne kurzy. Takže navštevujem konzervatóriá, ale chodím aj do terénu. Bol som napríklad na Kube, v Mexiku, Kostarike, Nikarague. Zároveň sa inšpirujem ľuďmi. Idem na karneval, pozerám sa, ako tancujú, aký majú tanečný prejav. Latino flash má veľmi široký repertoár. Hľadám rôznorodosť, aby to bolo pre diváka čo najpestrejšie. Pokiaľ ide o kostýmy, hudbu, aj choreografie.“
Akí sú Slováci tanečníci?
„Sú sluchovo veľmi muzikálni. Keď som učil Rakúšanov, išiel som sa zastreliť. Slováci radi spievajú. Keď si dajú do nosa, tak aj tancujú. Ale to, že spievajú, ma na nich fascinuje. Je to taký pekný prejav. Keď spievajú, vtedy vidím, že sú spolu. Tiež máte veľmi temperamentný folklór. Obdivujem tie zdvíhačky, tie nohy, tú rýchlosť. Aj tú pestrosť podľa regiónov.“
Máte nejaké nesplnené sny?
„Áno. Mať deti. Ale to sa nesplní, bohužiaľ. Chcel som mať aspoň jedno. Ale vyzerá to tak, že si asi kúpim psa. Ale inak sa mi všetko splnilo, som „happy“.“
Milujem hudbu, milujem prejav, a tanec je jedna z foriem, ako niečo prejaviť - smútok alebo veselosť.
Autor: Tomáš Tančibok
