Paríž 20. apríla (TASR) - Pál Sarkozy, otec súčasného francúzskeho politika a prezidentského kandidáta Nicolasa Sarkozyho v nadchádzajúcich voľbách, prišiel do Francúzska na konci druhej svetovej vojny.
Pál Sarkozy očaril Andrée Mallahovú, dcéru lekára pochádzajúceho z židovskej rodiny, ktorá hľadala útočisko v kraji Auvergne počas vojny. Spolu s manželkou a deťmi židovská rodina v Auvergne unikla rasovým zákonom vichistického režimu.
Sobáš Pála Sarkozyho s Andrée Mallahovou sa konal v roku 1949, manželstvo trvalo len 10 rokov, ale zväzok priniesol troch synov - Guillauma, Nicolasa a Francoisa.
V poradí druhý syn Nicolas Sarkozy sa narodil 28. januára 1955 v Paríži.
V roku 1959 si Pál zmenil meno na Paul a opustil manželku. Potom sa ešte tri razy oženil, s prvou manželkou udržiaval dobré vzťahy, čo už nemožno povedať, pokiaľ ide o synov. Andrée Mollah-Sarkozyová sa po rozchode s Pálom znova pustila do štúdií a stala sa advokátkou v Nanterre.
Nicolas vyrastal v 17. parížskom obvode, potom v Neuilly. Strávil málo času v štátnych školách. V dochádzke pokračoval v súkromnom lýceu Chaptal, pričom jednu triedu, šiestu, opakoval. Matka ho prepísala do lýcea Sv. Ľudovíta (Saint-Louis) v Montceau, kam chodili deti z vyššie postavených rodín západnej časti Paríža.
Autori knihy "Les Sarkozy, une famille francaise" (Sarkozyovci, francúzska rodina) uviedli, že Nicolas veľmi skoro začal prejavovať záujem o politiku i o rozhovory so starým otcom z matkinej strany, pre ktorého jedinou autoritou bol Charles de Gaulle.
Nicolas Sarkozy sa pomerne skoro začal angažovať v gaullistickom hnutí - ako 19-ročný v Neuilly sa už uchádzal o vstup do gaullistickej strany. V roku 1974 lepil plagáty v prezidentskej kampani Jaqua Chabana-Delmasa (7. marec 1915 - 10. november 2000). Súčasne s politickými aktivitami sa venoval aj štúdiu práva v Nanterre. Po ich ukončení vykonával advokátsku prax v Neuilly.
V roku 1976 vstúpil do nového hnutia, ktoré založil Jacques Chirac, do Združenia pre republiku (RPR). Pomaly, postupne v strane vystupoval po schodíkoch hore. V komunálnych voľbách v marci 1983 ho sedemdesiatnik Achille Peretti, starosta Neuilly, zapísal na svoju kandidačnú listinu a dal mu funkciu zástupcu. Už 14. apríla starosta zomrel na srdcový infarkt a Sarkozy pochopil, že prišiel jeho čas. Voľby vyhral oproti Charlesovi Pasquaovi a 29. apríla 1983 bol Sarkozy zvolený za starostu Neuilly, najbohatšieho mesta Francúzska. Dvadsaťosemročnému Sarkozymu poslúžila radnica v Neuilly ako odrazový môstik k ďalšej politickej kariére.
Vo voľbách v roku 1993, pre pravicu triumfálne víťazných, bol znova zvolený za starostu Neuilly a stal sa ministrom rozpočtu vo vláde Edouarda Balladura. Toho potom v roku 1995 podporil v prezidentských voľbách, v ktorých kandidoval aj Jacques Chirac. Za to sa po Chiracovom víťazstve nedostal do vlády Alaina Juppého.
Avšak v samotnej strane sa Sarkozymu darilo postupovať. V roku 1999 prevzal dočasné vedenie RPR a bol na čele kandidačnej listiny RPR-DL (Liberálna demokracia) vo voľbách do Európskeho parlamentu. Dostali len 12,8 percenta hlasov, Socialistická strana (PS) s Francoisom Hollandom získala vtedy 21,95 percenta hlasov. Sarkozy sa preto vzdal funkcie v RPR.
Sarkozy sa znovu dostal do politického popredia v roku 2002, keď sa v prezidentských voľbách postavil na stranu Chiraca. Ten 21. apríla zvíťazil.
V roku 2002 sa Sarkozy dostal do vlády Jeana-Pierra Raffarina ako minister vnútra a za prioritu vyhlásil boj proti nedostatočnej úrovni bezpečnosti. O dva roky neskôr sa stal ministrom hospodárstva a financií v tretej Raffarinovej vláde. Obhajoval zníženie daní a pakt stability v súlade s Maastrichtskými kritériami.
Po neúspešnom referende o návrhu euroústavy v roku 2005 a po demisii Raffarinovej vlády, znova dostal ministerskú priležitosť na čele rezortu vnútra v kabinete Dominiqua de Villepin.
V roku 2006 opakovane zdôrazňoval, že prioritou je bezpečnosť, v rámci čoho predkladal nové návrhy zákonov, medzi nimi aj návrh zákona o imigrácii. Prišiel s pojmom "výberovej imigrácie", čo vyvolalo nevôľu, napríklad aj v Afrike.
