Paríž 20. apríla (TASR) - Prezidentskú kandidátku Socialistickej strany (PS) Ségolene Royalovú v predvolebnej kampani i vo voľbách podporujú členovia Ľavicovej radikálnej strany (PRG) a Občianskeho a republikového hnutia (MRC).
Ségolene Royalová sa narodila 22. septembra 1953 v senegalskom Dakare, kde pôsobil jej otec Jacques, kariérny dôstojník. Kandidátka socialistov strávila detstvo v zámorí, najmä na ostrove Martinique. Avšak v roku 1964 jej otec odišiel z armády a rodina sa usadila v kraji Champagne, vo Vogézach, odkiaľ pochádzajú predkovia Royalovcov z otcovskej strany.
Royalovej životopisec Daniel Bernard v knihe "Madame Royal" popisuje tvrdé detstvo súčasnej političky - otec ju aj sedem ďalších súrodencov vychovával tvrdou rukou. Tri dcéry a päť chlapcov to nemali ľahké, údajne otec za deti uznával len chlapcov, preto hovorieval: "Mám päť detí a tri dcéry."
Azda aj relatívne ľahostajný prístup otca k dcéram umožnil Marie-Ségolene, čo je pôvodné krstné meno súčasnej političky od narodenia, ako 25-ročná si ho zmenila na Ségolene, aby si vytýčila vlastnú cestu.
Z prísneho prostredia unikla vďaka dobrým školským výsledkom. Ako 16-ročná sa ako výborná žiačka dostala do súkromného lýcea Notre-Dame v meste Epinal.
Po maturite v Epinal odišla do mesta Nancy na prípravu na štúdium politických vied. Postúpila do Paríža do Vysokej školy správnej, inštitúcie pripravujúcej vysokých štátnych úradníkov. Ukončila ju v roku 1980, jej spolužiakmi boli Dominique de Villepin, Renaud Donnedieu de Vabres, Michel Sapin i Francois Hollande, jej budúci druh a otec jej štyroch detí.
Po roku 1980 Royalová pracovala v Paríži ako sudkyňa. Spolu s Francoisom Hollandom ju našiel Jacques Attali, ktorý chcel posilniť predvolebný tím kandidáta Francoisa Mitterranda. Po jeho víťazstve v prezidentských voľbách v roku 1981 sa Royalová stala Mitterrandovou poradkyňou v Elyzejskom paláci.
V roku 1988 kandidovala v parlamentných voľbách a za lokalitu Deux-Sevres bola opakovane zvolená za poslankyňu až do roku 1993, ktorý bol pre ľavicu z volebného pohľadu katastrofálny.
Ministerkou životného prostredia sa stala v apríli 1992, keď bola v piatom mesiaci tehotenstva. Zaviedla akciu deň bez auta a 4. mája toho roku dala zbúrať ilegálnu stavbu. V auguste bojovala za odvoz zdravotníckeho odpadu späť do Nemecka.
Vo vláde Lionela Jospina a v čase prezidentského mandátu Chiraca v roku 1997 sa znova dostala k ministerským funkciám - najskôr v rezorte školstva pod vedením Clauda Allegra. V roku 1998 presadila zákon proti šikanovaniu na školách a proti vydieraniu. Odhodlala sa brániť práva dieťaťa a chrániť ho v každom školskom zariadení pred akýmikoľvek formami násilia.
Ministerstvo pre rodinu riadila od 27. marca 2000 do 5. mája 2002, v rámci svojej pôsobnosti zreformovala anonymnú formu pôrodu, zaviedla tiež 11-dňovú otcovskú dovolenku.
V roku 2004 bola zvolená za predsedníčku regiónu Poitou-Charente, baštu vtedajšieho predsedu vlády Jeana-Pierra Raffarina. O rok neskôr sa zasadzovala za kladné hlasovanie za návrh ústavného zákona Európskej únie vo francúzskom referende. Výsledok referenda bol však negatívny. Vzhľadom na rastúce preferencie sa v roku 2006 rozhodla kandidovať v primárkach PS a 16. novembra ju členovia strany zvolili za oficiálnu kandidátku v prezidentských voľbách 2007.
Hlavnou myšlienkou jej 100 návrhov pre Francúzsko je: Viac spravodlivosti a Francúzsko bude silnejšie. Návrhy predstavila 11. februára 2007 po tisícoch pripomienkach, ktoré jej posielali ľudia z celej krajiny, informovala na internetovej stránke televízna stanica France2.
12 roi žab
