Bulharsko, Československo, Kuba, Maďarsko, Mongolsko, Nemecká demokratická republika, Poľsko, Rumunsko, Vietnam a Sovietsky zväz. Tieto krajiny sa v roku 1967 dohodli, že cieľom organizácie, ktorú práve zakladajú, je výskum kozmu a jeho mierové využitie.
Vlastne, Sovietsky zväz sa rozhodol. Usúdil, že nastal čas na koordináciu expanzie do kozmu s bratmi v komunistickej viere. Keby Moskva k tomuto záveru neprišla, nijaký Interkozmos by nikdy neexistoval, ani keby veľmi chceli krajiny ako Vietnam, Bulharsko alebo aj Československo. Nikto z nich nebol schopný nielen kamkoľvek dosť vysoko a ďaleko vzlietnuť či poslať nejaký aparát, zostaviť raketu, ktorá by prekonala zemskú príťažlivosť a odpútala sa od povrchu krajiny, ale ani samostatne vykonávať výskum a bádanie kozmických diaľav.
Pragmatická spolupráca v socialistickom tábore
Vojenské kozmické programy si Rusi nechávali vždy pre seba. Sovietski generáli si pri každom ďalšom úspechu v oblasti dobývania kozmu mädlili ruky. Už–už si predstavovali, aké to bude raz rozľahlé a nekonečné pole boja. K tým najtajnejším projektom a plánom Moskva nikdy nijakých zahraničných partnerov samozrejme nepustila. Napriek tomu sa o časť kozmických úspechov rozhodla podeliť.
Nešlo ani tak o spoluprácu, ako o využitie územia bratských krajín. Onedlho po vypustení 1. umelého sputnika Zeme v roku 1957 boli vybudované v socialistických krajinách nadzemné optické pozorovateľne, z ktorých bolo možné sputnik kontrolovať a analyzovať údaje vypovedajúce o horných vrstvách atmosféry. 14. novembra 1965 sa predstavitelia väčšiny socialistických krajín vôbec po prvý raz zišli ku „kozmickému“ rokovaniu. O dva roky neskôr sa spolupráca dostáva predsa len na vyššiu a dôstojnejšiu úroveň. 13. apríla roku 1967 sa v Moskve zástupcovia deviatich socialistických krajín a ZSSR dohodli na tom, že dobývanie Vesmíru je ich spoločnou vecou a v mene mieru a družby budú čo najlepšie využívať kozmické priestranstvo.
Rovní a rovnejší
Slávny názov „Interkozmos“ vtedy ešte nevymysleli. Ten bol schválený až v roku 1970 na porade národných koordinačných orgánov, kde sa zároveň dohodli pravidlá a oblasti spolupráce. V roku 1971 sa potom v rámci celého projektu podpisuje ďalšia dohoda – o vytvorení systému kozmického spojenia „Intersputnik“.
Aj keď si oficiálne boli pred tvárou Kozmu všetci rovní, ZSSR bolo o niečo rovnejšie. Ostatní nemali ani skúsenosti, ani potrebnú techniku, ani financie. Len túžbu poslať si do Vesmíru svoje aparáty a hlavne – kozmonautov. Začali sa vypúšťať sputniky – prvý bol na obežnú dráhu vypustený 14. októbra 1969.
A nasledovali desiatky ďalších. Vypustených bolo aj viac než desať výskumných výškových rakiet „Vertikal“, určených pre atmosférický výskum vo výške 500 kilometrov. V socialistických krajinách bolo vyrobených niekoľko aparátov, ktoré boli zo sovietskych kozmodrómov vyslané do vesmíru.
Prvý československý kozmonaut
To všetko malo byť zatienené projektom letov s medzinárodnou posádkou. A tu zohralo vtedajšie Československo významnú úlohu. Jej kozmonaut, prvý a posledný, Vladimír Remek, totiž cestu predstaviteľov socialistického tábora do Kozmu v roku 1978 začal. Kozmická loď Sojuz 28 ho vyniesla nielen do skutočných výšok, ale aj do výšin spoločensko-politických. Aj keď na jeho účet sa objavilo skoro rovnaké množstvo vtipov, ako sa ich rozpráva o policajtoch, Remek jednoducho bol priekopník aspoň v našich malých, československých pomeroch.
Nakoniec sa do Kozmu dostali zástupcovia všetkých zúčastnených krajín. Počas týchto spoločných letov sa uskutočnilo viac ako 150 vedeckých experimentov. O úspešnosti a relevantnosti niektorých z nich je možné vážne pochybovať, ale zatracovať program Interkozmos by bolo celkom krátkozraké. Mal jednoducho len niekoľko svojich múch a tou najvážnejšou bolo, že sa ho stále snažili politizovať.
Dnes Moskva už nespolupracuje pri vesmírnych programoch s ideologicky blízkym Mongolskom či Vietnamom, ale predovšetkým s ďalšou vesmírnou veľmocou – Spojenými štátmi. Čím menej ideológie vo vede, tým ďalej a vyššie budú kozmonauti a astronauti lietať.
