S menom profesora Jaroslava Heyrovského, tvorcu polarografie, sa dnes môžeme v bežnom živote stretnúť najskôr v televíznych kvízoch. Je to jediný nositeľ Nobelovej ceny za vedu v histórii, ktorým sa môže pýšiť bývalé Československo.
Tento pozoruhodný cieľavedomý muž, ktorý prednášal na najlepších svetových univerzitách a podstatne vylepšil mnohé odvetvia povojnového priemyslu, zomrel pred 40 rokmi, 27. marca 1967.
Spolužiak Karla Čapka
Narodil sa v Prahe (1890) v rodine profesora rímskeho práva. Pod vplyvom rodinnej tradície študoval na gymnáziu latinčinu a gréčtinu, no zaujímala ho aj mineralógia, botanika, hudba, astronómia či chémia; hral na klavíri, vlastnoručne si zostrojil ďalekohľad a obľuboval činnosť, ktorej sa mnohí z nás v škole priam desili - chemické pokusy. Skoro sa uňho prejavilo aj literárne nadanie (s bratom napísali román), ktoré neskôr uplatnil pri tvorbe vedeckých článkov a kníh. Nevedno, akú úlohu v rozvoji tejto časti jeho komplexného talentu zohral spolužiak z gymnázia Karel Čapek, nie je však vylúčené, že budúci spisovateľ sa nechal inšpirovať Heyrovským pri tvorbe svojho výbušného románu Krakatit.
Na Karlovej univerzite začal Heyrovský študovať chémiu. Pretože ho zaujala fyzikálna chémia, a tá sa v Prahe neprednášala, odišiel do Londýna na University College. Pôsobil tam William Ramsay, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu z roku 1904 (z histórie môžeme odpozorovať, že nositeľov Nobelovej ceny k sebe priťahuje zvláštna sila, ktorá by si zrejme zaslúžila poctivý experimentálny výskum).
Pracuj, dokonči, publikuj
Po získaní bakalárskeho titulu začal pracovať v londýnskom laboratóriu profesora Donnana s hliníkovými elektródami. Nekonečné experimenty ho bavili a trávil v laboratóriu oveľa viac času, ako musel. Kľúčové problémy, s ktorými sa trápil, si systematicky zapisoval do denníka. O túto dôslednosť ho nepripravila ani prvá svetová vojna, ktorá prerušila jeho ďalšie štúdiá; počas nej však dokázal pri službe v nemocnici napísať dizertačnú prácu o vlastnostiach hliníka v elektrickom poli. Keď sa o niekoľko rokov v Prahe začínala v jeho hlave rodiť myšlienka originálneho elektrochemického postupu (využitie elektrolýzy s ortuťovou kvapočkovou elektródou), za sedem týždňov popísal dvesto strán papiera.
Jeho životným krédom bolo Faradayovo Pracuj, dokonči, publikuj. Keď v roku 1922 svoj objav urobil, publikoval ho nielen v češtine a angličtine, ale pre istotu aj vo francúzštine. Úlohu svetového jazyka tu zohrala aj slovenčina, lebo neskôr sa na teoretickom rozpracovaní Heyrovského myšlienok a na praktickom rozvoji polarografie významne podieľal jeho žiak Dionýz Ilkovič, rodák zo Šarišského Štiavnika (narodil sa v roku 1907).
Ďalším významným žiakom a spolupracovníkom Heyrovského bol Japonec Masuzo Shikata.
Heyrovský získal v roku 1959, teda až tridsaťpäť rokov po zrode geniálnej myšlienky, Nobelovu cenu (ako sa píše v zdôvodnení Nobelovho výboru - za objav a vývoj polarografickej metódy analýzy). Medzitým však už bol dávno na svete aj polarograf, prístroj na automatický záznam kriviek intenzity napätia ortuťovou elektródou. Dokázal urobiť prácu, ktorá predtým trvala mnoho hodín, za niekoľko minút.
Heyrovský pracoval mnoho rokov na jeho zdokonalení. Aj vďaka tomu sa po vojne polarografia zaradila medzi najpoužívanejšie a najefektívnejšie fyzikálne metódy v rýchlo sa rozvíjajúcej analytickej chémii.
V okupovanej Prahe
Druhú svetovú vojnu strávil Heyrovský v okupovanej Prahe. V čase uzavretia vysokých škôl nemohol učiť, mohol však aspoň experimentovať vo svojom laboratóriu. Postaral sa o to nemecký rodák profesor Jan Böhm, ktorý musel v 30. rokoch odísť z Nemecka, lebo nemal rád nacistov. Po vojne, aj keď sám v ťažkej situácii, mu Heyrovský jeho priazeň odplatil a zaručil sa zaňho. Böhmovi to síce akademickú kariéru nezachránilo, Heyrovský sa však ukázal ako čestný človek, ktorý nezabúda a ktorý vie odlíšiť dôležité od nepodstatného.
V roku 1950 založil Polarografický ústav, ďalej prednášal doma aj v zahraničí. Na študentov bol prísny, neznášal prach na prístrojoch ani meškanie na prednášky, a nejednu jeho uštipačnú poznámku si museli vytrpieť najmä fajčiari.
Výpočet jeho čestných titulov z najlepších svetových univerzít by zabral veľa miesta. Dodajme iba, že až do svojej smrti pracoval veľmi intenzívne, v ústave trávil aj víkendy. Jeho syn Michael si pod jeho vplyvom tiež vybral akademickú kariéru. Na epitafe by mohol mať napísané: Dokázal so cťou prejsť dejinnými zvratmi a nepremárnil pritom ani svoj talent, ani vymeraný čas.
