Chór troch spevákov, ktorý vytvoril tesný kruh spolu so sólistom, sprevádza svoju melódiu podivnými hrdelnými zvukmi: polyfónny spev na Sardínii stále žije a pravidelne sa praktizuje v severnej a strednej časti talianskeho ostrova.
SENEGHE. Pôvod tejto tradície, v ktorej sa premiešava poézia a zvuky, pripomínajúce bečanie oviec a bučanie dobytka, sa stráca v hĺbke času.
Spevavá tradícia uchováva poéziu už tisíc rokov
„Sardínsky polyfónny spev je starý najmenej tisíc rokov, ale vtedy bol zrejme iný než dnes,“ vysvetľuje sólista Boicheddu Trogu. Technika tohto veľmi charakteristického spevu sa zachovala v severnej a strednej časti Sardínie, napríklad v lokalite Seneghe, ale jeho povesť prekročila ďaleko hranice Talianska.
Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) vyhlásila v roku 2005 sardínsky polyfónny spev za súčasť svetového kultúrneho dedičstva, aby chránila túto ústnu tradíciu.
„Prostredníctvom spevu odovzdávame sardínsku poéziu z generácie na generáciu,“ zdôrazňuje Omar Bambinu, sólista vokálnej skupiny v obci Bitti na severovýchode ostrova. „Táto forma spevu je stále živá, má svoje korene v ľude,“ dodáva.
Polyfónny spev ako vyjadrenie pastorálnej kultúry je rovnako prostriedkom, ako zachrániť sardínčinu, jazyk blízky latinčine a v Taliansku uznaný ako regionálny v roku 1997.
Inšpirácia pre popových spevákov
O sardínsky spev sa zaujímajú takí speváci popovej kultúry, ako sú Cat Stevens či Peter Gabriel. Peter Gabriel nahral CD s jednou skupinou z Bitti v roku 1996.
Nie je však ľahké polyfónny spev exportovať. „Keď spievame v cudzine, je veľmi ťažké, aby nám ľudia rozumeli. Bez kontextu sa náš spev môže zdať umelý a zároveň exotický,“ uznáva Omar Bambinu, ktorého skupina sa predstavila dokonca až v Brazílii a pripravuje sa čoskoro vystúpiť v Japonsku.
Na Sardínii je polyfónny spev, známy ako canto a tenore, stále ešte súčasťou života malých dedín. Často ho možno počuť v baroch alebo pri takých príležitostiach, ako sú svadby.
Súčasné problémy aj klasické témy
Tesný krúžok, ktorý štyria speváci vytvoria, podľa niektorých expertov údajne symbolizuje veže z doby bronzovej, ktoré sa na ostrove vtedy stavali, ale tiež je to pre spevákov spôsob, ako zladiť tempo.
Aby speváci počuli zároveň svoj hlas a hlasy svojich kamarátov a dosiahli harmóniu, často si zapchávajú jedno ucho. Slová môžu byť náboženského, ale aj svetového charakteru, staré i súčasné.
Spev hovorí o takých témach, ako je emigrácia, nezamestnanosť, životné prostredie či o tematikách tradičnejších, ako je láska či príroda. Niektorí sa obávajú, aby sa táto forma spevu nevytratila pri odliv mladších obyvateľov z dedín. V Seneghe sa to zatiaľ zdá nepravdepodobné: štvrtina tunajších spevákov je mladších ako 30 rokov.
