Pri počúvaní jeho hudby si málokto uvedomí, v akom utrpení sa rodila. Chorý muž ťažko dýchal a Viedňou sa preháňala víchrica. Hodiny ukazovali trištvrte na šesť, keď 56-ročný Ludwig van Beethoven dotrpel. Odvtedy uplynulo 180 rokov.
Beethoven (1770) bol malý, zavalitý. So širokou tvárou, mohutným vypuklým čelom a neposlušnými vlasmi. Smial sa neprirodzene a nepríjemne. Tváril sa zväčša smutne a zádumčivo. Možno preto, že od 26 rokov trpel hluchotou. Choroba ho držala v pazúroch tridsať rokov.
Menil byty aj lekárov
Niektorí lekári sa domnievali, že vznikla po prekonaní brušného týfusu (často trpel chronickou hnačkou, bolesťami čriev). Predpokladali, že išlo o chronický črevný katar zapríčinený ochorením brušnej slinnej žľazy a pečene. Ďalší tvrdili, že stvrdnutá pečeň a vodnatieľka, často spojená s alkoholom, mohla byť nielen sprievodným javom syfilisu, ale aj príčinou smrti. Tak ako za tridsať rokov najmenej tridsaťkrát menil byt, tak menil aj lekárov. Od každého chcel, aby mu vyliečil zhoršujúci sa sluch.
Choroba sa začala v čase, keď Viedeň geniálnemu skladateľovi a klaviristovi otvárala salóny. Čoraz väčšiu slávu rušil narastajúci strach. Keď mu nevedeli pomôcť lekári vo Viedni, ba ani najslávnejší lekár Malfatti (liečil ho magnetizmom), hľadal pomoc v Bonne.
Tam mu skonštruovali v roku 1814 štyri prístroje na počúvanie. Pomáhal si tak, že jeden koniec drevenej paličky vložil medzi zuby a druhý položil na rezonančné teleso klavíra. Prístroje mu na čas poslúžili, ale nie nadlho. V zúfalstve sa Beethoven obrátil na Dr. Johanna Adama Schmidta, ktorý ho liečil elektrickým prúdom (galvanizmom). Očakávanie sa opäť nenaplnilo. Ďalší lekár mu odporúčal, aby sa presťahoval na vidiek. Aj keď v prírode strávil celé leto, sluch sa nezlepšil. Onedlho nič nepočul. Zachvátilo ho zúfalstvo, depresie a predtucha smrti. Zúfalý 32-ročný skladateľ napísal Helligenstadtský testament: „Som nešťastný bedár. Aké je to ponižujúce, keď niekto stojí vedľa mňa a z diaľky počuje flautu a ja nie. Privádza ma to do takého zúfalstva, že by som si siahol na život.“
Predstieral roztržitosť
V spoločnosti ho pokladali za nezdvorilého a on sám predstieral roztržitosť, aby nemusel priznať, že nepočuje. Pri dirigovaní vznikali trápne situácie, keď očividne inak dirigoval, ako orchester hral. Keď chcel v roku 1822 dirigovať operu Fidelio, speváci prestali spievať a orchester sa odmlčal. Vtedy mu priateľ Schindler poslal lístok: „Prestaňte! Poďme domov.“ Po prečítaní zbledol a bez slova poslúchol.
V roku 1822 sa dorozumieval už len pomocou konverzačného zošita. Do neho mu ľudia písali otázky i odpovede. Ako úplne hluchý vytvoril najväčšie diela. Keď 7. mája 1824 predviedli 9. symfóniu, Beethoven z nej nepočul ani jeden tón, ba ani burácajúci potlesk. V lete roku 1826 odišiel k bratovi na vidiek, ale nepohodli sa. V decembri cestou do Viedne prechladol a so silným zápalom pľúc a s vysokými horúčkami ležal v nevykúrenom hostinci. Doktor Malfatti mu naordinoval ľadové obklady a parný kúpeľ, čo ho ešte viac oslabilo. Jeho zdravie sa zo dňa na deň zhoršovalo, napokon zlyhali všetky životné funkcie organizmu. „Budem sa na vás pozerať zhora,“ povedal priateľom a dodal: „Tlieskajte, komédia sa skončila.“ Krátko na to upadol do agónie, z ktorej sa už neprebral.
Nesmrteľná milenka
Jeho dedičstvo pozostávalo z 9885 guldenov. Z toho museli zaplatiť honorár lekárom a 404 guldenov stál pohreb. Pitvu urobil Dr. Johan Wagner. Do protokolu napísal: „...ušný bubienok veľmi zhustený, sliznica opuchnutá, sluchové nervy scvrknuté dovedna, ľavé ucho oveľa tenšie, pečeň scvrknutá, jej povrch hrboľatý, cievy silno zúžené, slezina dvojnásobne zväčšená a veľmi tuhá, brušná slinná žľaza väčšia a pevnejšia.“ Doktor Kerner zastával názor, že chorobné symptómy a pitevný nález poukazujú na syfilis.
Žiaľ, veľká časť konverzačných zošitov sa po Beethovenovej smrti stratila, navyše, ošetrujúci lekár pred svojou smrťou zničil korešpondenciu s Beethovenom, takže pravdu o jeho smrti sa už ťažko dozvieme.
Po Beethovenovej smrti našli v zásuvke jeho skrine list Nesmrteľnej milenke. Od tých čias si historici lámu hlavu, komu bolo toto veľké vyznanie určené. Do okruhu adresátok iste patrili Terézia a Jozefína Brunswickové, ale aj Giulietta Guicciardová. Napriek tomu, že trpel mnohými chorobami, je preukázané, že sa chcel oženiť.
Odmietnutý
Vo Viedni, požiadal o ruku speváčku Magdalénu Willmannovú, ale odmietla ho. Neskôr takisto pochodil u Therese, dcéry svojho lekára Malfattiho. Venoval jej skladbičku Pre Elišku. Aj 25-ročná spisovateľka Bettina Brentánová prebudila v starnúcom skladateľovi city. Oveľa zmyselnejšie ho počas liečenia v Tepliciach vábila Amália Sebaldová. Neúspešne. V Beethovenovom živote mali svoje miesto aj Eleonóra von Breuning, jeho prvá láska z Bonnu, pani von Erdödy, chorobou pripútaná na lôžko, aj vydatá Nanette Streicherová a iné Beethovenove obdivovateľky, žiačky, zväčša mladé šľachtické dámy.
Beethoven dobre poznal zákony vtedajšej spoločnosti. Nebol grófom, ani len „von“, aj keď sa usiloval, aby slovko „van“ pokladali za šľachtické rodové meno.
