Ak v minulom storočí hrala prím atómová energia, potom devätnáste môžeme pokojne označiť ako storočie elektriny. Zaslúžil sa o to rad významných vedcov, medzi nimi Talian Alessandro Giuseppe Volta. 5. marca sme si pripomenuli 180. výročie jeho smrti.
Najvýznamnejším objavom tohto prírodovedca, rodáka z Coma (1745-1827), je nepochybne Voltov stĺp. On sám ho nazval galvanickým článkom na počesť svojho inšpirátora Liugiho Galvaniho z Bologne. Ten robil ako prvý známe pokusy so žabacími nervami a svalmi. Záchvevy, ktoré nimi prechádzajú, má na svedomí živočíšna elektrina, ktorá hýbe všetkým živým, myslel si Galvani. Volta jeho hypotézu najskôr prijal.
Neskôr však zistil, že príčina vzniku elektrického prúdu v obnažených svaloch a nervoch je oveľa prozaickejšia: vytvárajú ho dva rozličné kovy prepojené elektricky vodivou kvapalinou zo živočíšneho tkaniva (napríklad nôž, ktorým sa tkanivo rezalo, a podložka, ktorá bola z iného kovu).
Zinok, meď a slaná voda
Volta po mnohých pokusoch dokázal, že jeho teória je správna. Na výrobu svojich zázračných článkov dodávajúcich elektrickú energiu nepotreboval ani žabacie, ani iné stehienka. Prvú galvanickú batériu (Voltov stĺp) vytvoril okolo roku 1800 zo zinkových a medených kotúčikov, medzi ktoré vložil plsť navlhčenú slanou alebo kyslou vodou. Tým dosiahol, že článkom prechádzal stály elektrický prúd.
O jeho vynáleze sa hovorilo ako o perpetuu mobile, ktoré môže zmeniť vtedajšiu techniku (čo sa koniec koncov aj stalo, akurát už dávno bezpečne vieme, že životnosť galvanických článkov nie je nekonečná).
Mnohí vtedajší ľudia si však len ťažko vedeli predstaviť, ako by mohlo spojenie dvoch vcelku obyčajných kovov produkovať elektrickú energiu. Nemala predsa za všetkými podobnými čudesnými prejavmi stáť nadprirodzená sila?
Boh Alessandra Voltu však mal rýdzo elektrickú podobu. Rukolapne to predviedol v roku 1801 aj vo Francúzskej akadémii, kam ho pozval sám Napoleon Bonaparte. Po tom, čo Volta spojil kovové kotúče do svojho stĺpa a vyzval poslucháčov, aby sa dotkli pólov, nastalo zdesenie.
Niektorí sa vraj zvíjali v kŕčoch, v očiach iných, ktorých viečok sa dotkol drôtmi spojenými s pólmi, sa objavili kruhy. Ani samotní francúzski akademici na chvíľu nedokázali prekonať strach pred neznámou silou. Nakoniec pochopili, aké divadlo Volta zohral (možno preto, že Francúzov vraj nemal príliš v láske), a jeho vynález náležite ocenili.
Ocenenie od Napoleona
Ak sú správne historické záznamy, potom najväčší francúzsky vojvodca (a diktátor) v akadémii vyhlásil: „Génius odhrnul závoj z veľkého tajomstva prírody. Géniov je málo. Nestačí, aby sme ich iba obdivovali, musíme ich aj odmeňovať. Zakladám preto nadáciu dvestotisíc frankov pre geniálnych objaviteľov na poli elektriny. Túto cenu odovzdávam ako prvému Alessandrovi Voltovi z univerzity v Pavii.“ Okrem všetkých možných pôct, ktorých sa Voltovi dostalo (členstvo v londýnskej Kráľovskej spoločnosti, profesúra na známej univerzite), možno práve táto bola najväčšia.
Bolo ozaj ťažké uveriť, že Napoleon práve ocenil človeka, ktorý do svojich siedmich rokov neprehovoril jediné slovo a mnohí si mysleli, že je slabomyseľný (pochádzal zo šľachtickej rodiny, kde sa narodil ako posledné, siedme dieťa). To, čo Volta zameškal v detstve, bleskovo dohonil v jezuitskej škole. Už v roku 1769 publikoval prácu O príťažlivej sile elektrického ohňa a javoch s tým súvisiacich, v ktorej uvažoval o súvislostiach elektriny a magnetizmu.
Zázračný rok 1791
V súvislosti s teóriou relativity Alberta Einsteina sa hovorí o zázračnom roku 1905. Pre elektrinu bol možno rovnako zázračný rok 1791. Luigi Galvani uverejnil svoje Pojednanie o elektrických silách v pohybujúcom sa svale. Voltu zvolili za člena Kráľovskej spoločnosti.
A v tom istom roku sa narodil v chudobnej rodine kováča z predmestia Londýna Michael Faraday, najslávnejší žiak anglického chemika a fyzika Humphreyho Davyho. Práve Davy pomocou elektriny z Voltovho stĺpa roztopil platinový drôtik a objavil elektrický oblúk a možnosť využiť ho na svietenie.
To už sa však výskum elektriny presunul z Talianska do Anglicka. Možno aj preto, že Volta sa vo svojich 55 rokoch chcel venovať najmä rodinnému životu. Ctil zásadu, že človek má odísť na vrchole síl. Zostala nám po ňom nielen jeho zázračná batéria, ale aj jednotka, ktorou meriame elektrické napätie.
