Lipsko 1. marca (TASR) - Podnikateľov, ktorí v čase nacizmu zaobchádzali s ľuďmi vyslanými na nútené práce "slušne", možno odškodniť za vyvlastnený majetok, rozhodol v stredu Spolkový správny súd v Lipsku. V rozsudku sa konštatuje, že zamestnávanie osôb vyslaných na nútené práce nepredstavuje samo o sebe nerešpektovanie ľudskej dôstojnosti pracovníkov. Ide o to, či sa s tzv. totálne nasadenými zaobchádzalo "slušne".
Rozhodnutie súdu je dôležité pre pozostalých a dedičov po dvoch vedúcich pracovníkoch, ktorí počas vojny pôsobili na vedúcich postoch vo fabrikách, zamestnávajúcich ľudí vyslaných na nútené práce. Počas existencie NDR boli súkromné pozemky oboch bývalých členov vedenia tovární znárodnené. Po zjednotení Nemecka žiadali príbuzní oboch vedúcich o odškodnenie, úrady však túto požiadavku zamietli.
Sudcovia Spolkového správneho súdu v Lipsku potvrdili v stredu rozsudky správnych súdov v Drážďanoch a v Lipsku, ktoré v oboch prípadoch prisúdili dedičom nárok na odškodné.
V drážďanskom prípade sa na súd obrátila nevesta muža, ktorý bol v roku 1933 členom predstavenstva strojárskeho závodu v Heidenau. V podniku neskôr vyrábali vysielačky pre leteckú obranu. Mužovi, ktorý bol aj členom NSDAP a v roku 1946 ho popravili, skonfiškovali súkromný pozemok.
V berlínskom procese išlo o spoluvlastníka podniku, ktorý v roku 1935 zmenili na zbrojovku. Podnik mal v časoch vojny okolo 350 zamestnancov, z nich približne tretina boli robotníci naverbovaní v čase vojny na nútené práce. Muž umrel v roku 1946 v pracovnom tábore, po zjednotení Nemecka ho rehabilitovali.
Podľa názoru lipských sudcov nemožno okolnosti, ktoré sprevádzali nábor robotníkov na nútené práce, dávať za vinu podnikom a ich vedeniam. Zamestnávanie totálne nasadených nemožno hodnotiť ani ako závažné zneužitie postavenia. Podľa rozhodnutia 3. senátu Spolkového správneho súdu nemožno podnikateľovi samotnému vytýkať ani to, že zamestnávaním väzňov pomáhal nacistickému režimu.
