Bol zrejme najväčším matematickým géniom uplynulého storočia, lebo dokázal prebudiť k životu počítače, ako ich poznáme dnes. John von Neumann zomrel 8. februára 1957, keď mal iba 53 rokov.
Ako vedec „starej školy“ mal vynikajúcu predvídavosť, pamäť, rozhľad - a diplom inžiniera. Miloval knihy, vtipy, život, ženy a nočné bary, neznášal komunistický režim.
Tento pozoruhodný človek sa nenarodil ako šľachtic, ale ako János Neumann v rodine bohatého židovského budapeštianskeho bankára (28. decembra 1903). Titul mu rodičia neskôr dokúpili asi preto, aby jeho meno lepšie vyzeralo. Bola to však úplne zbytočná investícia, lebo János (po odchode do USA John) by sa presadil aj bez neho.
Integrály rátal od desiatich rokov
Bol výnimočný od kolísky. Učil sa veľmi ľahko, v šiestich rozprával po grécky a vedel spamäti deliť osemciferné čísla; v desiatich používal integrálny a diferenčný počet. Jeho dokonalá pamäť mu umožňovala po celý život citovať pasáže z textov, ktoré si prečítal iba raz. V detstve mu otec kúpil vo výpredaji veľa kníh. Najviac sa mu páčila 24-zväzková Všeobecná história od nemeckého historika Onckena. Vďaka tomu dokázal viesť odborné debaty s profesionálnymi historikmi o problémoch antiky alebo o byzantskom impériu.
K rozvoju matematického talentu však, samozrejme, potreboval dobrého učiteľa. Našiel ho na evanjelickom lýceu v osobe vtedajšieho významného matematika Fejéra. Ten Jánosa zoznámil s matematickými teóriami dvadsiateho storočia aj s 23 najnaliehavejšími problémami novodobej matematiky, ktoré v roku 1900 sformuloval matematik David Hilbert (istý čas Neumann s Hilbertom aj spolupracoval). Okrem toho Fejér sa o Neumanna staral ako o vlastného. Hovorieval mu „najväčší Janko krajiny“.
Otcom výpočtovej techniky čistou náhodou
Ako 23-ročný získal na prestížnej Technickej univerzite v Berlíne titul inžiniera a na Zürišskej univerzite doktorát z matematiky. Doma však uplatnenie nenašiel, a tak prijal pozvanie Princetonskej univerzity. Za oceánom sformuloval teóriu, ktorá sa dodnes vyučuje ako Neumannova algebra, a navrhol pre výpočtové systémy dvojkovú sústavu. Spolu s britským matematikom Alanom Turingom sa stal otcom výpočtovej techniky, bez ktorej si dnes už nevieme náš život ani len predstaviť. Ako uznanie jeho prieniku do strojovej logiky sa dnes o počítačoch hovorí, že majú von Neumannovu architektúru.
To, že sa podieľal aj na vývoji ešte nedospelých elektronických počítačov, má na svedomí náhoda. Koncom leta 1944 sa stretol s matematikom Hermanom Goldstinom z vojenského výskumu, keď čakal na vlak do Philadelphie. „Rozhovor sa čoskoro dostal k mojej práci,“ spomína Goldstin. „Keď sa ukázalo, že vyvíjam počítač schopný urobiť 333 výpočtov za sekundu, príjemne uvoľnená atmosféra sa zmenila takmer na ústnu doktorskú skúšku z matematiky.“
Keď potom Neumann spísal výskumnú správu, Goldstin ju nazval „najdôležitejším dokumentom výpočtovej techniky, lebo to bol prvý napísaný náčrt myšlienky programu, uchovávaného v pamäti“.
Zabránil použitiu jadrovej sily v Kórei
Ako významný a vplyvný vedec sa Neumann stal poradcom amerického prezidenta. Raz vyhlásil, že komunistov treba zničiť okamžite, radšej už dnes ako až zajtra, a radšej ihneď poobede ako večer. Do histórie vstúpil aj tým, že vytváral matematické modely pre otca vodíkovej bomby Edwarda Tellera. Slúži mu však ku cti, že v časoch kórejskej vojny sa naopak zaslúžil o nepoužitie jadrovej sily, pričom argumentoval číslami, ktoré vyšli z jeho teórie hier. Túto disciplínu, populárnu dodnes, založil spolu s Oskarom Morgensteinom v roku 1944.
Vedel žiť naplno, vo dne sa venoval výpočtom, večer rodine, po nociach sa rád potuloval po baroch. Mal rád šteklivé vtipy a historky, ženy ho priam zbožňovali. Jediné, s čím sa nevedel tento génius vedy aj žitia zmieriť, bol fakt blížiacej sa smrti. Ku koncu trpel nevyliečiteľnou formou rakoviny. Jeho celoživotný priateľ fyzik Eugene Wigner napísal: „Bolo hrozné vidieť, ako zničujúco pôsobila na jeho intelekt skutočnosť nevyhnutnej blížiacej sa smrti. Nie samotný zánik, ale fakt, že prestane rozmýšľať.“
