Nie je to len múzem, je to kus ruskej histórie. Ermitáž nie sú len exponáty. I keď väčšina ľudí pri otázke, čo to je Ermitáž, vyhŕkne: „múzeum“. Pre verejnosť ho otvorili pred 155 rokmi.
Zomrel tam Peter Veľký, žila Katarína Veľká, presťahoval sa Alexander I., budúci pokoriteľ Napoleona. V Zimnom paláci vypočúval Mikuláš I. dekabristov a Stepan Chalturin vyhodil do vzduchu cársku jedáleň, pri atentáte na Alexandra II.
Encyklopédie uvádzajú, že petrohradská Ermitáž je jedným z najväčších múzeí, predstavuje okolo troch miliónov exponátov a sedem veľkých budov. Názov pochádza z francúzštiny a znamená niečo ako „kútik pre pustovníka“.
Skupovali vo veľkom
Dnešné Rusko vďačí za jedno z najbohatších múzeí sveta vášni cárskej rodiny. Utrácali fantastické sumy peňazí z dvoch dôvodov. Pretože umelecké diela ruskí cári a cárovné milovali, a tiež preto, že trpeli komplexom voči západným kolegom. Chceli Západ neustále prekonávať, a boli v tomto zápase ochotní obetovať veľké peniaze.
Najväčšou zberateľkou bola Katarína II. Pre vytúžený obraz by možno dokázala vraždiť, prepadávať, kradnúť i podvádzať. Lenže to nepotrebovala, a tak utrácala. Jej súkromná zbierka sa stala základom Ermitáže.
Katarína prikázala svojim veľvyslancom, aby sledovali všetky aukcie a skupovali najzaujímavejšie kúsky. Napríklad ruský veľvyslanec vo Francúzsku Golicyn dokázal získať Rembrandtov Návrat túlavého syna a ďalšie obrazy.
Už koncom 18. storočia patrila zbierka plátien Ermitáže k najlepším v Európe. V prvom katalógu z roku 1774 bolo 2080 obrazov. Lenže, ešte dlho potom, čo Európa otvorila svoje múzeá pre obyčajných ľudí, Ermitáž stále zostáva čisto cárskou zbierkou, pre verejnosť neprístupnou. Sama Katarína II, sa chválila: „Tomuto všetkému sa teším len ja a myši.“
Pamätným dňom, kedy sa o krásu podelila vrchnosť s ľudom, je rok 1852. Prístup bol však ešte desať rokov prísne obmedzený, lístky predával cársky dvor a ten požadoval odporučenie vplyvnej osobnosti. Do Ermitáže sa tak nedostal hneď tak niekto. Až začiatkom 20. storočia sa režim uvoľnil.
Asi najznámejším „kusom“ je pozlátený kočiar, ktorý v Paríži v roku 1717 objednal Peter Veľký. Katarína Veľká si v ňom potom v roku 1763 vyšla na korunováciu. Hlavnou pýchou sú predsa len obrazy. Vďaka ním je Ermitáž i v Guinnessovej knihe rekordov ako najlepšia obrazová galéria na svete - musíte prejsť 20 kilometrov, aby ste prešli okolo všetkých plátien.
Aurora ich nezastavila
S Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou zazvonil umieračik mnohým umeleckým dielam i stavbám v Rusku, nie však Ermitáži. Naopak, vďaka tomu, že boľševici zlikvidovali Múzeum moderného a západného umenia v Moskve a nespálili všetko, čo im padlo pod ruku, Ermitáž sa obohatila o diela Picassa, van Gogha, Gauguina i Cézanna.
Obohacovanie pokračovalo i počas druhej svetovej vojny, keď sa obe strany, nemecká i ruská, navzájom okrádali o umelecké skvosty. A dodnes sa nemôžu dohodnúť, čo kto komu odcudzil. Tak napríklad päť obrazov van Gogha, ruskú vojnovú korisť umiestnenú v špeciálnej miestnosti, stráži prísna zamestnankyňa. Ženy s nepríjemnou tvárou strážia aj významné diela Rubensa, da Vinciho alebo Rafaela.
Zato v rozsiahlych skladoch a depozitároch vládne omnoho menší poriadok. Nedávno sa zistilo, že krádeže drobných, ale cenných umeleckých predmetov boli bežné. A mali ich na svedomí zamestnanci s malými platmi.
Mačky strážničky
Ďalším veľmi dôležitým bezpečnostným článkom sú v Ermitáži mačky. Strážia zložité pivničné priestory, ktoré od svojho vzniku neprešli žiadnymi úpravami. Úlohou mačiek je čo najviac obmedziť počet hlodavcov. Nasadiť šelmičky do boja proti myšiam napadlo dcére Petra Veľkého cárovnu Elizabetu Petrovnu a jej recept sa využíva dodnes.
Traduje sa, že ak by človek chcel počas jednej prehliadky vidieť všetky diela Ermitáže a každému venovať hoci len 30 sekúnd, musel by sa svižným tempom, bez občerstvovania a odpočinku, pohybovať dlhých deväť rokov. Overiť je to ťažké, pretože taký experiment ešte nikto nebol ochotný podniknúť.
Autor: Agentúra Epicentrum
