Básnik Heinrich Heine nazval talianskeho skladateľa Gioacchina Rossiniho „slnkom Talianska“. Iste preto, že v tridsiatich deviatich operách rozdával optimizmus, radosť, veselosť, vtip, zavše aj malú zlomyseľnosť.
Predstaviteľ romantickej opery sa narodil pred 215 rokmi v Pesare.
Keď na parížskej premiére opery William Tell padla posledná opona a ovácie prechádzali do hystérie, málokto tušil, že je to posledná opera najúspešnejšieho, najmódnejšieho a najbohatšieho skladateľa, vtedy 37-ročného Gioacchina Rossiniho (1792 - 1868). Obklopovali ho umelci, korunované hlavy i krásne ženy. Rozhodol sa totiž, že už žiadnu operu nenapíše.
Mnohí predpokladali, že je to jeho ďalší vtip či malá zlomyseľnosť, na počudovanie všetkých, jeho rozhodnutie bolo pevné. Utiahol sa do samoty a opery už nekomponoval. Aj keď žil ešte takmer 40 rokov, súkromie si úzkostlivo chránil.
Rýchly začiatok
Detstvo prežil v kočovnej opernej spoločnosti. Veľmi skoro začal spievať, hral na klavíri, husliach a viole. Opera začala formovať jeho hudobné cítenie a útočiť na jeho fantáziu. Až potom sa hudobne vzdelával v Bologni. Chcel vytvoriť diela, ktorými by sa preslávil. Za cieľom išiel temperamentne, so silným sklonom k ironizovaniu, preto ho mnohí označovali za bezočivca, domýšľavca a chvastúňa. Aj keď bol ctižiadostivý, súčasne bol aj citlivý.
Všimla si to manželka váženého hudobníka Mambelliho a dávala mu po častiach zhudobňovať svoje verše. Netušil, že pracuje na svojej prvej opere Demetrio a Polibio.
Keď mal 18 rokov, v Benátkach uviedli jeho komickú operu Manželská výmena. Potom ako na bežiacom páse nasledovali Hodvábny rebrík, Pán Bruschino, Tankred, Talianka v Alžíri, Othello, Popoluška, Straka zlodejka, Mojžiš, Semiramis...
Obecenstvo si podmanil ľahko zapamätateľnými melódiami, s virtuóznym sólovým partom i efektnými zbormi a napriek prísnej cenzúre, ktorá v Taliansku vládla, aj odvážnou voľbou námetu. Pracoval pre najrôznejšie divadlá vrátane milánskej La Scaly.
Keď mal 24 rokov, napísal svoje vrcholné dielo Barbier zo Sevilly. Odvážne sa pustil do námetu, ktorý pred ním stvárnili niekoľkí skladatelia.
Na opere pracoval s neobyčajným nadšením. Zriadil si akúsi manufaktúru: v jednej izbe libretista písal verše, v druhej ich Rossini zhudobňoval, v tretej opisovali noty a vo štvrtej sa speváci učili svoje úlohy. Takto dokázal zložiť operu za 13 dní.
Večný vševed Figaro
Žiaľ, pri rímskej premiére v roku 1816 opera Barbier zo Sevilly prepadla. K neúspechu prispelo, že si Rossini pri dirigovaní zvolil nevhodné oblečenie, čo vyvolalo pohoršenie. Do istej miery sa pod neúspech podpísali aj Rossiniho protivníci.
Druhé predstavenie bolo už veľkým úspechom a operné árie si na druhý deň spievala celá ulica. Zvíťazila vtipná hudba, iskrivý humor, dramatická údernosť, ale aj chytrý ľudový šibal a vševed Figaro, ktorý bol za pár zlatiek ochotný každému pomôcť. Dielo má dodnes miesto na svetových operných scénach.
Osudová poverčivosť
Rossini nebol krásavec a z roka na rok priberal na váhe. Známy gurmán s pôžitkom pripravoval rôzne lahôdky, ktorými udivoval priateľov. Rád sa aj dobre obliekal. Bol taký populárny, že mnohé veci, ktoré súviseli s jeho vkusom, niesli pomenovanie „á la Rossini“.
Tento veselý a vtipný pôžitkár, labužník a sveták sa pred dotieravcami bránil sarkazmom a iróniou. S rokmi Rossinimu pribúdali náladové i zdravotné výkyvy, depresie, ktoré si síce uvedomoval, ale nevedel sa im brániť, no úspešne ich skrýval.
Okrem Bologne, Florencie a Madridu žil väčšinou v Paríži. Dostal titul Skladateľ jeho Kráľovskej milosti, titul Generálny inšpektor spevu a rad Čestnej légie. Vláda Karola X. s ním uzavrela zmluvu na päť nových opier a priznala mu aj ročný plat.
Po rozhodnutí nekomponovať, okrem emocionálnej skladby Stabat mater, zložil iba drobnosti pre vlastné potešenie. „Posledným hriechom staroby“ nazval svoju Malú slávnostnú omšu a venoval ju „drahému Bohu“. Bol nadmieru poverčivý. Iróniou osudu je, že zomrel v piatok trinásteho (1868) v Paríži vo veku 76 rokov.
