CTY), aby jeho klientka nezostávala vo vyšetrovacej väzbe ICTY. Dôvodom jeho žiadosti je skutočnosť, že v jednotke vyšetrovacej väzby haagskeho tribunálu je v súčasnosti 35 mužov a 70-ročná Plavšičová by bola medzi nimi jedinou ženou.
"Aj keby sa podmienky vhodne prispôsobili pani Plavšičovej, stále by žila v mužskom prostredí a bola by v absolútnej izolácii. A všetci vieme, čo by takáto situácia pre obžalovanú znamenala," povedal Šimič.
Podľa jeho názoru však nie je riešením ani umiestnenie jeho mandantky do samotky, pretože do samotky sa väzni posielajú za trest, čo "rozhodne nie je alternatíva, ktorú by sme v tomto prípade mohli brať do úvahy," zdôraznil Plavšičovej advokát s tým, že obhajoba považuje tento problém za "veľmi vážny".
Hlavná prokurátorka Carla del Ponte odpovedala, že jej úrad si je problému vedomý a pousiluje sa nájsť riešenie. Zároveň dodala, že sa pokúsi spojiť prípad Plavšičovej s prípadom bývalého predsedu bosnianskosrbského parlamentu Momčila Krajišnika, pretože fakty spojené s oboma prípadmi "sú takmer rovnaké".
Krajišnika zatkli francúzske jednotky mierových síl SFOR v Bosne v apríli minulého roku a k dnešnému dňu je tento muž najvýznamnejším väzňom haagskeho tribunálu. Dvaja najžiadanejší zločinci - bývalý bosnianskosrbský líder Radovan Karadžič a bývalý juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič - sú zatiaľ stále na slobode. Súdny proces s Krajišnikom by sa mal konať ešte tento rok.
Plavšičová, Karadžič i Krajišnik sú obvinení z "iniciovania, vedenia a vykonávania etnických čistiek" moslimov a Chorvátov na území severnej a východnej Bosny, ktoré sa začali v júli 1991.
Plavšičová, hoci bola počas bosnianskej vojny len viceprezidentkou Srbskej republiky, údajne pomáhala pri vzniku tejto ťažkej regionálnej krízy, tvrdí sa v obžalobe tribunálu. Aj keď sa neskôr od tvrdej nacionalistickej línie bosnianskosrbského vedenia krajiny odklonila, "ako jedna z troch prezidentov trojčlenného prezídia Bosny a Hercegoviny veľmi dobre vedela o zločinoch a mala právomoc potrestať ich vinníkov".
Avšak "Biljana Plavšičová namiesto toho chválila a verejne blahoželala silám, ktoré sa na týchto zločinoch zúčastňovali," píše sa ďalej v obžalobe ICTY.
Za jeden z takýchto prejavov možno nesporne označiť aj bozk, ktorý uštedrila smutne známemu srbskému vodcovi milícií Željkovi Raznatovičovi alias Arkanovi počas návštevy vo východobosnianskom meste Bijelina krátko pred začiatkom vojny v roku 1992. Toto gesto bolo podľa mnohých najlepším dôkazom jej účasti na vojnových zločinoch, hoci Plavšičová neskôr tvrdila, že nemala ani potuchy, kto bol Arkan.
