Cestu do Canossy absolvovalo od 11. storočia veľa vládcov a politikov, máloktorý to však priznal. Stala sa pojmom a zostala symbolom najhlbšieho poníženia a poddania. Ako prvý ju nedobrovoľne vykonal rímsko-nemecký cisár Henrich IV.
Vyplatilo sa mu to, dosiahol odpustenie. Stalo sa to 28. januára 1077, pred 930 rokmi.
Od roku 1075 západnú Európu rozdeľoval boj dvoch mocných a tvrdohlavých osobností, stelesňujúcich dve vzájomne ťažko zlúčiteľné chápania vzťahu cirkevnej a svetskej moci.
Prvou bol veľký reformátor, pápež svätý Gregor VII., prezývaný Veľký. Na čele katolíckej cirkvi stál od roku 1073. Bojoval proti kupčeniu s cirkevnými hodnosťami a definitívne zakázal kňazom ženiť sa.
Gregor sa tiež zo všetkých síl snažil presadiť tézu, že cirkevná moc, teda moc pápeža je nadriadená moci svetskej. Nástupcovi svätého Petra sa podľa nej má podriadiť aj najmocnejší svetský panovník západnej Európy, cisár Svätej ríše rímskej, ku ktorej patrili Nemecko, Čechy a severné Taliansko.
Konflikt cisára a pápeža
Cisári zastávali presne opačný názor. Oni ako ochrancovia kresťanstva a dediči Karola Veľkého mali byť nadradení pápežom.
Spor medzi cisárom a pápežom dlho bublal iba pod pokrievkou. K výbuchu došlo, keď sa obaja stretli v boji o investitúru. V podstate to bol spor o to, kto má právo vymenúvať biskupov a opátov. Či to môže na svojom území urobiť cisár, alebo, ako to nariadil Gregor VII., výhradne iba pápež.
Nešlo len o formálnu záležitosť. Vysokí cirkevní hodnostári, patriaci väčšinou k nemnohým vzdelancom svojich čias, bývali oporami a blízkymi spolupracovníkmi panovníka. Ak by ich vyberal pápež, znamenalo by to, že by cisára obklopovali ľudia verní niekomu inému.
Henrich IV. nedbal na pápežský zákaz a vymenoval svojho dôverníka za biskupa v Miláne. Prepukol boj. Pápež cisárovi vynadal a vyzval ho na poslušnosť. Cisár pápeža vyhlásil za zosadeného.
Gregor VII. vytiahol zbraň najväčšieho kalibru: uvalil na cisára cirkevnú kliatbu. V tých časoch to znamenalo, že sa človek stáva vyvrheľom a jeho poddaní mu mohli a dokonca museli odoprieť poslušnosť. Nemeckým kniežatám, ktoré boli s Henrichom už tak na nože, to prišlo vhod. Začali si rýchlo hľadať nového panovníka.
Henrichov trón sa otriasal. Zúfalá situácia ho prinútila k zúfalému kroku. Vydal sa za Gregorom VII. Pápež práve cestoval na sever do Nemecka. Keď sa dozvedel, že prichádza cisár, utiahol sa na pevný hrad Canossa. Jeho obavy boli zbytočné, cisár neprichádzal s armádou. Mal iné plány.
Cisár ako kajúcnik
Rozhodol sa predviesť ako kajúcnik, je to jedna z najpamätnejších scén stredoveku. Tri dni vraj išiel mocný a hrdý cisár bosý v mraze a snehu a v prostom pútnickom rúchu postával pred bránou hradu. Vykonával predpísané kajúcne obrady a prosil o odpustenie svojich hriechov. A v pozadí sa tvrdo rokovalo.
Pápež nakoniec tiež nemal na výber, musel polepšenému hriešnikovi vyhovieť a kliatbu z neho sňať. Cirkev udalosti podávala ako svoje úplné víťazstvo, no zrejme tušila, že cisár predviedol v Canosse iba efektné divadlo a ešte nepovedal posledné slovo.
Po troch rokoch Henrich konsolidoval svoju moc v Nemecku. Keď sa cítil opäť na koni, nechal časťou cirkevných prelátov zvoliť nového pápeža a vytiahol do Ríma teraz už na čele vojska. Gregor musel utiecť a na úteku v roku 1085 zomrel.
Lepšie nedopadol ani Henrich. Dvaja jeho synovia sa postupne spojili s odbojnými kniežatami a vzbúrili sa proti otcovi. Uspel druhý z nich, neskorší cisár Henrich V.
V roku 1105 otca zajal a prinútil odstúpiť z trónu. Henrich IV. síce z väzenia utiekol, krátko na to však zomrel. Boj o investitúru sa skončil až po ďalších desaťročiach. Jeho najväčším prínosom bolo, že prispel k oddeleniu cirkvi od štátu.
Symbol poníženia
V 19. storočí, v čase rastúceho nacionalizmu sa Henrich IV. stal jedným zo symbolov nemeckého vlastenectva. Vyrobili z neho ochrancu nemeckej suverenity pred mocibažnou katolíckou cirkvou a zákerným pápežom, obrancu zdravej germánskej kultúry pred úpadkovou románskou.
Cesta do Canossy sa stala symbolom nemeckého národného poníženia, ktoré sa už nesmie opakovať. „My do Canossy nepôjdeme,“ hlásal pruský „železný kancelár“ Bismarck počas svojho sporu s Vatikánom.
