Fridrich II. Veľký patril medzi najrozporuplnejších vládcov v dejinách. Obdivoval osvietenstvo a písal filozofické traktáty. Kritizoval Machiavelliho, podľa ktorého sa môže vladár riadiť iba mocenskými potrebami bez ohľadu na morálku.
Sám však vládol výsostne machiavelisticky a stal sa symbolom nemeckého militarizmu. Z Pruska urobil modernú európsku veľmoc, v ktorej sa však všetko podriaďovalo potrebám armády. Kráľ Fridrich II. Veľký sa narodil 24. januára 1712.
Pruský model vojensko-úradníckeho štátu zdedil Fridrich II. od otca Fridricha Viliama I. Ten sa sám považoval za prvého úradníka krajiny a najlepšie sa cítil vo vojenskej uniforme. Vytvoril mocnú armádu vycvičenú v duchu povestného pruského drilu. Princíp vojenskej subordinácie zaviedol aj do štátnej správy a spoločenského života.
Disciplína nadovšetko
Krutej disciplíne sa musel podriadiť i následník trónu. Keď sa proti nej v 18 rokoch vzbúril a pokúsil sa neúspešne utiecť do zahraničia, nechal otec vlastného syna ako vojenského zbeha odsúdiť na smrť. Fridrich síce dostal na príhovor rakúskeho cisára Karola VI. milosť, musel sa však pozerať na popravu svojho priateľa a druha na úteku.
Fridrichov otec bol nevzdelaný hrubian, v mnohých ohľadoch protiklad svojho syna. Bol však výborným hospodárom. Fridrich ho nenávidel aj miloval a ako panovník sa mu podobal viac, než si pripúšťal. Vládol od roku 1740 a okamžite spustil sériu dobyvačných vojen rozširujúcich hranice Pruska. Hlavným protivníkom sa mu stala habsburská monarchia, ktorú pripravil o Sliezsko. Bol považovaný za najlepšieho vojvodcu tých čias.
V sedemročnej vojne sa rastúcej moci Pruska postavila koalícia Rakúska, Francúzska, Ruska, Švédska a ďalších štátov. Fridrich mal na mále, rakúsko-ruské vojská okupovali aj jeho hlavné mesto Berlín.
„Starého Frica“, ako ho prezývali protivníci aj vlastní vojaci, zachránila zmena na ruskom tróne.
Nový cár Peter III. patril k Fridrichovým obdivovateľom a so svojím vzorom okamžite uzatvoril mier. Protipruské spojenectvo sa rozpadlo a Fridrich vojnu víťazne ukončil.
Vzťah s Voltairom
Ak nebol na bojisku, pracoval dvanásť hodín denne a nahradil celú vládu. Staral sa o hospodárske a kultúrne povznesenie Pruska, ktoré sa stalo vzorom ďalších európskych a neskôr mimoeurópskych štátov.
Na vtedajšie obdobie mal takmer demokratické názory. V jednom zo spisov dokonca opatrne pripustil naozaj šokujúcu vec: že moc panovníka pramení z ľudu a nie je od Boha.
Zaviedol moderný právny systém, pomerne nezávislé súdnictvo, obmedzoval trest smrti, a v jeho krajine bola až nezvyčajná sloboda slova. Presadzoval náboženskú toleranciu, sám mal k viere veľmi vlažný vzťah.
Obklopoval sa učencami a umelcami, pomerne dobre hral na flautu. Písal priemerné básne a na rozdiel od iných panovníkov s umeleckými ambíciami nemal problém to priznať. Vo svojom sídle v Postupime si nechal vystavať nádherný zámok Sanssouci. V roku 1786 tam aj zomrel.
Známy je jeho vzťah s francúzskym osvietencom Voltairom. Striedal sa v ňom vzájomný obdiv a pochlebovanie s nenávisťou a ohováraním. Voltairov prípad je dobrým príkladom extrémov, medzi ktorými sa Fridrich po celý život pohyboval a aj toho, ako ho posudzovali jeho súčasníci aj neskoršie generácie.
Majster protikladov
Panovník-filozof dokázal vo vojne šokovať brutalitou aj bezcitnejšie povahy. Snažil sa poddaným a vojakom zaistiť slušné životné podmienky a zároveň ich bez zaváhania vo vojne obetoval po tisíckach.
Bol cynický a pohŕdal ľuďmi. Povýšil nad ne záujmy štátu, ktorým sa musel každý nekompromisne podriadiť. A štát znamenal armádu. Krajina s necelými piatimi miliónmi obyvateľov ju mala na začiatku sedemročnej vojny takmer rovnako početnú ako Rakúsko so štvornásobkom obyvateľov.
Protivili sa mu telesné tresty, ktorých si ako dieťa dosť užil, tvrdo ich však presadzoval v armáde. Pruský vojak sa stal symbolom slepej poslušnosti. Fridrich vyznával zásadu, že vojak sa musí báť viac nadriadených ako nepriateľa či smrti.
V Nemecku ho neskôr obdivovali demokrati rovnako ako Hitler, ktorý sa považoval za Fridrichovho nástupcu. Nemeckí vlastenci mu odpustili aj to, že hovoril takmer výhradne po francúzsky. Nemčinu nepovažoval za jazyk vhodný pre vzdelancov.
