Málokto v minulom storočí tak ovplyvnil tvár Prahy ako Slovinec Josip Plečnik. Je tvorcom súčasnej podoby jedného zo symbolov českej štátnosti - Pražského hradu, ešte donedávna ho poznala iba hŕstka odborníkov.
Jeho meno, späté s osobou prvého prezidenta T.G. Masaryka, za komunistického režimu bolo tabu. Narodil sa pred 135 rokmi.
Plečnikovo dielo symbolicky spája tri hlavné mestá nástupníckych štátov bývalej stredoeurópskej monarchie - Viedeň, Prahu a Ľubľanu. V Ľubľane sa 23. januára 1872 narodil, bol profesorom na univerzite, výrazne sa podieľal na jej súčasnej podobe a tiež tam pred päťdesiatimi rokmi, 7. januára 1957 zomrel. Vo Viedni vyštudoval a stojí tam jeho prvý projekt. A v Prahe sa stal nielen architektom Pražského hradu.
Narodil sa ako tretie zo štyroch detí v rodine Andreja a Heleny Plečnikových. Otec si želal, aby prevzal rodinnú stolársku dielňu. Solárčinu a príbuzné odbory študoval na priemyslovke v Grazi, kde sa dostal do kontaktu so staviteľmi a stal sa kresličom v ateliéri Leopolda Theyera. V roku 1892 odišiel do Viedne, kde pracoval v továrni na nábytok a potom ho prijali na slávnu školu architektúry profesora Otta Wagnera, ktorá patrila pod viedenskú Akadémiu výtvarných umení. Štúdiá zavŕšil urbanistickou úpravou morských kúpeľov Schvelingen pri Haagu. Vyniesla mu štipendium a dvojročnú študijnú cestu po južnej Európe.
Z Ľubľany do Viedne
Prvé samostatné architektonické práce robil vo Viedni, kde podľa jeho nezvyčajných návrhov vzniklo mnoho víl, nájomných domov, pamätníkov či Kostol sv. Ducha. Najviac ho preslávil projekt a realizácia Zacherlovho paláca v centre rakúskej metropoly. V roku 1910 ho architekt Jan Kotěra, s ktorým sa spriatelil počas štúdií, pozval do Prahy, aby prevzal jeho miesto profesora dekoratívnej architektúry.
V roku 1920 uspel so štúdiou úprav južnej záhrady Pražského hradu a postupne získaval ďalšie hradné zákazky, až sa na Masarykov návrh stal oficiálnym hradným architektom. Vtedy bol už profesorom architektúry na univerzite v Ľubľane, do Prahy však pravidelne dochádzal a so svojím žiakom Ottom Rothmayerom pracoval na úpravách Pražského hradu až do roku 1934. Súčasne projektoval a realizoval návrhy v Slovinsku aj inde v Čechách.
Masarykov priateľ
Jeho úlohou pri obnove Pražského hradu, od čias Rudolfa II. devastovaného, bolo naplniť Masarykovu ideu „hrad monarchistický premeniť na hrad demokratický“. Plečnik si s Masarykom veľmi dobre rozumel, prezident mu plne dôveroval a zveril mu nielen úpravy Hradu, ale aj rezidencie v Lánoch. Mnohými rekonštrukciami a adaptáciou spolu s Rothmayerom výrazne zmenili charakter hradných interiérov, nádvorí a záhrad. Je to rekonštrukcia prvého a tretieho nádvoria, Stĺpová sieň pri Matiášovej bráne a priestory Nového paláca s bytom prezidenta.
K nezabudnuteľným Plečnikovým pražským stavbám patrí aj Kostol najsvätejšieho srdca Pána na Námestí z Jiřího Poděbrad. Moderná stavba kostola so širokou vežou s presklenými hodinami, postaveného v rokoch 1928 až 1932, dominuje vinohradskému námestiu. Podzemnú kaplnku pod loďou chrámu považujú súčasní architekti za Plečnikov najspirituálnejší priestor.
Honorár za Hrad nechcel
V polovici tridsiatych rokov Plečnik v Čechách čelil stále silnejšej nacionalistickej kritike svojich odporcov a konkurentov. Potom, čo ho chorý Masaryk už nemohol ďalej obhajovať, prácu na Hrade opustil. Údajne nevzal nijaký honorár, hovoril, že túto úlohu považuje za najväčšiu poctu.
Plečnik sa začal plne venovať práci v rodnej Ľubľane, kde nielen vybudoval školu architektúry, ale predovšetkým výrazne ovplyvnil urbanistické riešenie mesta. Vytvoril mnoho mostov cez rieku Ľubľanku a parkovú úpravu jej nábrežia, upravil hradné valy, námestia a siete ulíc. Jeho podpis nesie mnoho sakrálnych stavieb i pamätníkov.
Plečnikovo dielo bolo dlhé roky v tieni slávnejších kolegov, akými boli napríklad Le Corbusier, Mies van der Rohe či Alvar Aalto. Obrat vo vnímaní jeho diela priniesla výstava usporiadaná v roku 1986 kultúrnym centrom Georgesa Pompidoua v Paríži, ktorá zmapovala jeho prácu a objavila ho širšej verejnosti. Pre Čechov bol znovu objavený v 90. rokoch vďaka rekonštrukcii Pražského hradu, ktorú inicioval prezident Václav Havel.
Autor: Petr Satrapa, čtk
