Zdalo by sa, že neexistuje nič nudnejšie než spoločné oficiálne fotografovania, na ktorých počas dôležitých stretnutí na pôde Európskej únie pózujú európski a svetoví politici.
Boj o miesto na slnku sa neustále vedie, a tak umenie „fotografickej choreografie“ si vyžaduje znalosť prísnych pravidiel politickej hierarchie, diplomatický jemnocit aj odolnosť voči intrigám. Internetovému serveru EÚObserver o tom porozprával šéf európskeho protokolu Hans Brunmayr.
Laik síce môže pri prehliadke fotografií začať zívať, zainteresovaní však vedia, že každý pohyb na snímke má svoj význam. Vezmime si napríklad fotografie 27 európskych predstaviteľov, ktoré vznikli na decembrovom bruselskom summite. To, že zástupca hostiteľa - v tom čase predsedajúceho Fínska - stojí na čestnom mieste uprostred snímky, je ešte pochopiteľné. Prečo však nakoniec každý z prítomných stojí práve tam, kde stojí, je o niečo tajomnejšie, rovnako ako to, prečo popredný európsky diplomat Javier Solana postáva akoby opustený v prvom rade.
Kto kde stojí
So znalosťou dosť okultných protokolárnych pravidiel sa naraz všetko vyjasní: čím je tá–ktorá osoba dôležitejšia, tým bližšie sa nachádza v strede fotografie, kde stoja zástupcovia predsedajúcej krajiny. Vysoko v hierarchii sú aj tie krajiny, ktoré predsedníctvo čaká v najbližšom čase, a železná regula hovorí, že prezident je vždy viac ako premiér.
Na snímke z nedávneho summitu by mali tak v blízkosti Fínov stáť Portugalci a Nemci, ktorí sú v predsedníctve na rade. Prezidentovi - napríklad Jacquesovi Chiracovi - patrí lepšie miesto než premiérovi či premiérke, v tomto prípade Angele Merkelovej. V súboji prezidentov má potom prednosť ten, ktorého krajina sa k predsedníctvu dostane skôr, a tak poľská hlava štátu musela ustúpiť francúzskej.
Javier Solana podľa Brunmayra funguje ako akýsi žolík s výsadným postavením stáť kdekoľvek ho napadne, najmenej dôležití ministri zahraničia sú pekne „upravení“ v zadných radoch.
Akí sú politici
Práca ceremoniára je vraj rôznorodá: okrem toho, že musí dozerať, aby žiadnemu z politikov cesta od auta k dverám budovy netrvala viac ako tri minúty, má aj delikátnejšie úlohy. Tak napríklad Jacques Chirac či bývalý rakúsky kancelár Wolfgang Schüssel museli vždy pred večerou dostať pohárik belgického piva.
Keď mal v roku 2005 prísť do Bruselu na návštevu americký prezident George Bush, predchádzal mu predvoj dvoch stoviek amerických diplomatov, ktorí skontrolovali aj tie najmenšie detaily jeho programu.
„Jeden chlapík mal na starosti len prezidentove slúchadlá, iný premeriaval výšku rečníckych pultov. Nakoniec sa z toho stala čistá paranoja, chceli dohliadať úplne na všetko,“ spomína Brunmayr.
Nakoniec Brunmayr trochu nediplomaticky prezradil aj to, ako si vedú politici na jeho osobnom rebríčku sympatií. Na jeho špici sa vraj pohybuje charizmatický britský ministerský predseda Tony Blair, hlboko v poli porazených zasa jednoznačne jeho bývalý taliansky náprotivok Silvio Berlusconi. Jasno má Brunmayr aj v tom, kto z vrcholných politikov má najpevnejší stisk ruky. „Najpevnejší stisk má Rasmussen. Veď je to Viking,“ pochválil dánskeho premiéra.
