Keď snežilo, ocenili Donov Quijotov

Pred Historickou budovou SND snežilo. Okrem tohto umelého efektu dávali na známosť okoliu i postavy v štýle commedia del arte, že sa začína niečo mimoriadne.

Tento sobotný večer patril už tradičnému odovzdávaniu Cien Nadácie Tatrabanky umelcom, ktoré sa konalo už po jedenásty raz.

Slávnostná ceremónia začala spoločným vystúpením Košického symfonického orchestra so spevákom Kulym z hudobnej skupiny Desmod a pre tento priestor atypickými zelenými svetelnými efektmi.

Potom moderátor večera herec Ady Hajdu (ktorého v takejto úlohe verejnosť naozaj nevídava) uviedol nielen príhovor člena správnej rady Nadácie Miroslava Uličného. Predstavil porotcov, ktorí rok meditovali nad tým, komu tentoraz cenu udeliť. Niektorí z nich ako režisér Jozef Bednárik, huslista Peter Michalica, sochár Ján Hoffstädter, dramaturg Peter Princ sa na podujatie dostavili aj osobne, aby ho svojou prítomnosťou podporili.

Za literatúru si cenu odniesol na Slovensku ešte nikdy neocenený (pôvodne lekár) Viliam Klimáček, ktorý pri poďakovaní zdôraznil, že 22 rokov sa cíti trocha schizofrenicky, pretože robí divadlo a rovnako píše knihy. V laudáciu si jeho kolegyňa z GUnaGu Oľga Belešová zaspomínala, ako tajne skúšali scénky v jeho lekárskej izbe.

O tom, že aj Prší prší len sa leje zaspieva Katka Knechtová osobitne a celkom ináč, ako ostatní, rozprával Laco Lučenič. Katka, ako pozitívny zjav v slovenskej populárnej hudbe, ktorú ocenili za mimoriadny tvorivý čin roka, sa pre tradičný sklenený ihlan osobne nedostavila, pretože práve absolvovala koncertnú šnúru.

Fakt, že doma naozaj (okrem stále tých istých vyvolených a oceňovaných) nikto nie je prorokom, dokázala cena in memoriam.

Výtvarník Karol Baron, ktorého si vážilo zahraničie, musel asi naozaj tragicky umrieť pred dvoma rokmi v Paríži, aby doma získal aspoň toto.

Ako povedal Ján Hoffstädter, Karol Baron bol neprehliadnuteľnou postavou slovenského umenia a skvelým človekom. A popri Albertovi Marenčinovi na Slovensku osamoteným umelcom, ktorý rozvíjal nové podoby surrealizmu. Manželka zosnulého umelca Soňa Baronová povedala na margo tejto pocty iba jediné: „Ďakujem vám pekne.“

Hudobníka, ktorý si zahral aj s Clintonom a ktorého bez trúbky si ťažko predstaviť, ocenili za interpretačný výkon. Juraja Bartoša možno bez váhania označiť za najvýraznejšieho reprezentanta tejto skupiny hudobných pionierov u nás, povedal Peter Michalica.

A hoci posledný z umelcov účinkuje v skupine Bratislava Hot Serenaders, po slávnostnom akte, nasledovalo trilkovanie z opery Kráľovná noci v podarí siedmich operných dív.

Divadelná hra Don Quijote s Jiřím Lábusom a Oldřichom Kaiserom bola čerešňou na torte. Vynikajúci výber pre tento večer opätovne potvrdil známu pravdu: U nás naozaj môže vyrásť jedinečný umelec iba vtedy, ak je akýmsi Donom Quijotom. Ide proti vetru, neobzerá sa na vplyvy a ak to stihne za života, aj ho ocenia.