Hroby Londýna odrážajú všetky premeny spoločnosti. FOTO - SITA/AP
Prvé mesiace ma v Londýne prekvapovali najmä dve veci - kde sú starí ľudia a kam pochovávajú svojich mŕtvych. V prvých dvoch zónach mesta bolo totiž veľmi ťažké naraziť na starších ľudí a v metre ste nestretli skoro žiadnych, rovnako ťažké bolo nájsť nejaký cintorín s čerstvými hrobmi. Odpoveď na obe otázky leží na predmestiach Londýna, kde žije väčšina starších ľudí a kde sa nachádza aj väčšina väčších cintorínov.
Histórii smrti a pochovávania v Londýne sa venujú desiatky kníh, najnovší prírastok s príznačným názvom Necropolis napísala novinárka Catherine Arnoldová. V ňom nájdete vysvetlenie mnohých ďalších otázok súvisiacich s tým, ako také veľké mesto zvládlo taký veľký nával nebožtíkov. V skutočnosti ho vlastne často ani nezvládalo.
Veselosť medzi pomníkmi
Ešte počas prítomnosti Rimanov na začiatku prvého tisícročia sa mŕtvi pochovávali až za bránami mesta, Rimania sa mŕtvych báli a nepotrebovali ich držať pod svojím nosom. To sa v nasledujúcich storočiach s rozkvetom kresťanstva začalo meniť, keď väčšina mŕtvych skončila pochovaná na pozemkoch okolo kostolov. Všetko bolo znesiteľné až dovtedy, kým sa z Londýna nestala metropola so stovkami tisíc ľudí a úroveň týchto miest začala klesať.
Miesta okolo kostolov boli v tých časoch svedkami čulého ruchu, pomedzi hroby behali deti a čulo sa tam obchodovalo. To sa trochu zmenilo počas moru a cholery, keď zomierali tisícky obyvateľov mesta a jediným riešením boli masové hroby. Tie na dlhý čas oddialili oveľa logickejšie založenie veľkých cintorínov niekoľko kilometrov od centra, čo sa uskutočnilo až v polovici 19. storočia, keď už bola situácia v starých cintorínoch úplne neúnosná. Na konci toho istého storočia po prvej vlne odporu začala byť čoraz populárnejšia aj kremácia, ktorá ušetrila veľa miesta.
Pyramída ktorá nebola
Arnoldovej kniha je plná podivných historiek o zlodejoch mŕtvych, ktorí ich dodávali študentom medicíny a občas preto aj niekoho zabili. Kniha je plná hororových opisov z čias moru, ale aj z pokojnejších čias, keď sa počet nebožtíkov stával veľkým problémom mesta. Keď sa napríklad pod jedným kostolom prepadla podlaha, šokovaní ľudia zistili, že podzemie je zahádzané rakvami s ľudskými pozostatkami, ktoré namiesto normálneho pochovania skončili v tomto "sklade". Spomínaná farnosť mala podozrivo nízke ceny za pochovávanie, čo sa odrazilo aj na kvalite poskytovaných služieb.
Nápadov, ako vyriešiť zložitú situáciu, sa objavilo viacero. Asi najkurióznejším bol plán z prvej polovice 19. storočia postaviť na Primrose Hill pyramídu vyššiu ako katedrála St Paul's, do ktorej by sa zmestilo päť miliónov nebohých Londýnčanov. Ročne sa v nej malo pochovať asi 40-tisíc tiel, tento nápad sa však nestretol s veľkým nadšením, a tak Londýn prišiel o možnosť vybudovať jednu ohromnú atrakciu, ktorá by prilákala zvedavých nekrofilov z celého sveta.
Amerikanizovaná Diana
Po vojne začali veľké staré cintoríny upadať, zachránila ich vlna ochranárskeho hnutia, ktorá sa objavila v 70. rokoch. Mnohé cintoríny, ako napríklad Highgate, začali vďaka tomu opäť rozkvitať a dnes patria medzi vyhľadávané turistické atrakcie. A to nielen komunistami, ktorí tam majú pochovaného Karla Marxa.
Angličania opäť prepadli celonárodnej hystérii a smútku. Bolo to po tragédiách na futbalových štadiónoch, vlaňajších teroristických útokoch na Londýn, ale najväčším emocionálnym vzplanutím bola smrť princeznej Diany pred deviatimi rokmi. Na pohrebe sa zúčastnili milióny ľudí a televízny prenos sledovalo viac ľudí ako otvorenie olympiády. Aj na týchto udalostiach sa prejavila amerikanizácia Británie, s ktorou sa spája väčšia emotívnosť, náchylnosť na rôzne formy spirituality a rastúca popularita terapeutov.
Nenápadné londýnske atrakcie
V súčasnosti dáva čoraz viac ľudí prednosť pohrebom v pohrebných lesíkoch, kde sa používajú iba rakvy z materiálu ako kartón či bambus a namiesto kameňa nad vaším hrobom stojí strom. Ako už toľkokrát v premenlivej histórii dostávajú miesto rôzne pohanské zvyky, ktoré vytláčajú kresťanské zvyky a ľudia si aj posledné veci zariaďujú nie podľa tradičných noriem, ale podľa svojho vkusu.
História Londýna podaná skrz jeho hroby dá čitateľovi možno viac ako mnohé knihy, ktoré sa venujú zdanlivo podstatnejším udalostiam. Odrážajú sa v nej všetky premeny spoločnosti, jej kriminalita, ale aj snaha o vlastné zušľachtenie. Je zároveň psychologickou sondou do duše jedného mesta postihnutého mnohými katastrofami a premieňaného históriou aj novými obyvateľmi.
Autor: JÁN GREGOR, Londýn
