Podobný scenár v bulharských farbách nie je vylúčený po 22. októbri, po bulharských prezidentských voľbách. Vo svojej úvahe sa francúzski novinári opierajú o prieskum verejnej mienky, podľa ktorého by sa súčasný prezident Georgi Parvanov po nedeľňajšom kole mohol dostať do priameho súperenia s Volenom Siderovom, predsedom populistickej, protirómskej, protitureckej, antisemitskej a vo veľkej miere protizápadnej koalície Ataka (Útok), ktorá sa v parlamentných voľbách v roku 2005 stala štvrtou najsilnejšou stranou v Bulharsku, hodnotí Le Monde.
Väčšina občanov Bulharska síce je za vstup do Európskej únie, ale zároveň "nikdy od pádu komunistického režimu v tejto balkánskej krajine neexistovala xenofóbna extrémistická strana", citoval denník vedeckú pracovníčku francúzskeho Štátneho strediska vedeckého výskumu (CNRS) Nadege Ragaruovú.
Autori článku v Le Monde ďalej sledujú vzostup populizmu v štátoch strednej a východnej Európy. Všímajú si ho v Poľsku, kde konzervatívny politický subjekt Právo a spravodlivosť (PiS) v mene politickej stability obnovil vládnu koalíciu s populistami zo Samoobrony a Ligy poľských rodín (LPR).
Denník spomína populistický vzostup okrem Sofie a Varšavy aj v Bratislave. Noviny si kladú otázku: Hrozí prevalenie hnedej, či "červeno-hnedej" populistickej vlny spoza bývalej železnej opony?
Fakticky sa tieto sily dostali do vládnych koalícií len v Poľsku a na Slovensku, podotýka denník. Napriek tomu sa v danom regióne nechávajú počuť populistické, nacionalistické i xenofóbne tézy.
Živinu nachádzajú v sociálnej frustrácii a historických traumách. Mnohé negatívne javy sa nazbierali počas "demokratického prechodného obdobia" po roku 1989, po páde komunistických režimov.
Po zrútení Berlínskeho múru opadli mnohé tabuizované témy, schovávajúce sa za výraz o "internacionálnom priateľstve". Demokratické vákuum, ktoré vzniklo po páde štátostrán, zaplnili historické a národné otázky.
Le Monde poukazuje aj na inú skutočnosť: populistické a nacionalistické prejavy sa v niektorých štátoch dostávajú do verejnosti cez veľké politické strany, často konzervatívne, ale aj ľavicové. Slúžia ako mostík pre extrémistov, aby si presadili svoje vlastné požiadavky.
Demokratické inštitúcie v Poľsku a na Slovensku nie sú ohrozené. Populizmus je dočasnou chorobou, pauzou, symptomatickým ústupom z únavy. Treba naň dávať pozor, ale nie ho dramatizovať. Povedal to vedecký pracovník francúzskeho Štátneho strediska vedeckého výskumu (CNRS) Alexandre Smolar v rozhovore pre dnešné vydanie denníka.Smolar v odpovedi na otázku denníka, či existuje riziko šírenia populizmu, ktoré by ohrozilo demokracie v regióne strednej Európy, uviedol, že obyvateľstvo si nerobí toľko starostí s otázkami nacionalizmu ako politici. Dodal, že demokratické inštitúcie na Slovensku či v Poľsku nie sú ohrozené.
Vysvetlenie, prečo populistické prejavy majú v Poľsku a na Slovensku takú odozvu v obyvateľstve, vidí Smolar v tom, že je to oneskorená reakcia na obavy, čo vznikli z postkomunistického transformačného procesu.
Obdobie transformácie spoločnosti bolo veľkým utrpením pre obyvateľov, ktoré naraz stratilo veľa z materiálnych, politických a sociálnych pevných bodov.
Na Slovensku - regionálnej ekonomickej "success story" - sú obyvatelia vďační bývalým vedúcim predstaviteľom krajiny za ich cestu, ktorú prešli od roku 1989, uvádza Le Monde.
Avšak (obyvatelia) ich potrestali - tých, čo ich nechali toľko trpieť - v parlamentných júnových voľbách 2006, keď sa ich víťazmi stali ľavicoví populisti.
To nie je prekvapujúce, pokračuje francúzsky denník: vo východnej časti Európy bol transformačný proces krajín kapitalistickou, individuálnou revolúciou.
Smolar podčiarkol, že heslom v strednej a východnej Európy sa stalo: "Obohaťte sa!" Nebolo to morálne a priviedlo to k rozkladu spoločností, dodal vedecký pracovník.
V spojitosti s transformačným procesom poukázal, že nešlo o prerokovaný projekt s obyvateľstvom, ale presadený modernistickými elitami, uzatvára Le Monde.
Ilustračné foto.
