Slováci v Detroite tancujú už 35 rokov

Prevažná väčšina emigrantov si na svoju rodnú krajinu spomína s láskou a trochou nostalgie. Chýba im rodina, bryndzové halušky, slivovica, kamaráti. Slovákovi Milanovi Strakovi chýbal v Amerike folklór. Aby si udržiaval vôňu domova aj v Detroite, si jeden folklórny súbor založil. A detroitský Šarišan oslavuje tohto roku tridsiate piate narodeniny.

Milan Straka sa narodil vo Veľkom Šariši, kde v roku 1967 spoluzaložil slovenský Šarišan. "O dva roky neskôr som sa rozhodol odísť, lebo podmienky boli neúnosné," spomína energický pán v rokoch. "Už dovtedy bola situácia dosť zlá, no po '68. som bol príliš znechutený. Tak som ako 23-ročný, slobodný a sám emigroval." Odchod nebol jednoduchý, po troch mesiacoch vypočúvania vo Viedni sa dostal do Clevelandu. "Odišiel som s 300 korunami a maličkým ruksakom. Po anglicky som, samozrejme, nevedel."

Vydržal tam tri mesiace. "Bolo mi veľmi smutno za tým súborom, teda okrem rodiny. Tak som sa obrátil na človeka, ktorý pôsobil vo folklórnom súbore v Detroite. Keď som prišiel za tou folklórnou skupinou, nemali záujem ma zobrať. Tak som si založil svoj vlastný, detroitský Šarišan."

Po roku 1968 prišlo do Detroitu veľa Slovákov, a tak ich folklorista začal doslova verbovať. Tí však záujem o tanec nemali, na skúšky sa chodili pobaviť a vypiť si. Preto túto skupinu rozpustil a začal nanovo. "To som však začal len s dvoma pármi. Dve mladé, sedemnásťročné dievčatá a jeden Zemplínčan. Mal som len jednu platňu a kroje už vôbec nie. Začínali sme len tak, že chlapci nosili čierne nohavice, poltopánky a biele košele. Dievčatá si zasa obliekali kroje, čo si doniesli ich mamky. Každá iný. A takto sme aj prvýkrát vystúpili." Folklór mu navyše priniesol lásku. Jedno z tých dievčat, s ktorými začínal budovať súbor, Elleanor, je doteraz jeho manželkou.

"V priebehu piatich rokov sme sa stali špičkovým súborom. Každý v Kanade a Amerike tancoval podľa nás. Mali sme už kroje, tance aj hudbu. A potom som popri robote začal vyučovať slovenské tance na oaklandskej univerzite." Mnohí hudobníci a tanečníci, ktorí prešli rukami Milana Straku, sa po skočení školy k súboru pridali. A niektorí v Šarišane vydržali dvadsať rokov.

Strakov Šarišan pochodil celú Ameriku, Kanadu a Taliansko, no najkrajšie vystúpenie údajne zažili na Slovensku. "Režim sa uvoľnil, a tak nás pozvali festival do Detvy. Dostal som sa domov po jedenástich rokoch."

Američania sú v zmesou národností, preto sa im tradície páčia. "Majú radi náš folklór, pretože oni vlastne nijaký nemajú." Aj preto v súbore začalo tancovať čoraz viac rodených Američanov s neslovenskými predkami. "Momentálnenáš 40-členný súbor tvoria z 80 percent Američania. Čo nás na jednej strane teší, no na druhej strane je smutné, že Slováci nemajú až taký záujem udržiavať tradíciu. Nebyť Američanov, súbor by sa rozpadol." Udržať nažive súbor už tridsiaty piaty rok nie je jednoduché. "Samozrejme, že som s tým chcel skoncovať, asi pred piatimi rokmi. No vtedy prišli nové deti, ktorým sa to naozaj páčilo a chceli tancovať. Tak som si povedal, že prestať asi nemožno. Viete, nie je umenie niečo začať, ale udržať to."

V Spojených štátoch je takýchto prežívajúcich súborov niekoľko. "Robíme festivaly a navzájom sa pozývame, aby naša kultúra nevymizla úplne. Chce to troška lásky a veľa zodpovednosti. Stojí ma to čas a peniaze, ale život predsa nie sú len peniaze."