Amerického novinára ruského pôvodu Paula Klebnikova, ktorý pracoval pre Forbes, v roku 2004 zastrelili pred redakciou.
FOTO – ARCHÍV ČTK
Smrť Anny Politkovskej nesie neklamné znaky nájomnej vraždy, tvrdia anonymné policajné zdroje, ktoré poskytli rozhovor ruským médiám.
Nájomný vrah alebo killer (Rusi to vyslovujú kíler), je javom závratne prudkého prechodu krajiny od komunizmu k trhovej ekonomike, píše spravodaj serveru BBC News Patrick Jackson.
Výraz „zakazať“ v Rusku použijete, ak si chcete objednať pizzu alebo letenku, ale keď si „objednáte niekoho“, znamená to v žargóne, že si želáte, aby ho pripravil o život niektorý z nájomných vrahov.
Ak možno veriť ruským médiám, mzda takého zabijaka sa pohybuje od skromných 100 dolárov (asi 3000 korún) po sumu dosahujúcu až niekoľko tisíc dolárov - to závisí od obeti.
Keď Annu Politkovskú zastrelili v dome, kde bývala, nevyzeralo to na lúpežné prepadnutie, a asi vražednú zbraň, pištoľ Makarov, vrah nechal na mieste činu i s nábojnicami.
Keď ruská televízia odvysielala zábery urobené bezpečnostnou kamerou pri vchode do obytného domu, v ktorom žila, bol na nich vidieť štíhly muž v bejzbalovej čiapke s nezreteľnou tvárou. Ak to bola nájomná vražda, bude identifikácia páchateľa - a tých, kto za ním stoja - veľmi ťažká.
Jedna z mojich spomienok na Moskvu v zime 1996 sa týka dier po guľkách v stenách stanice metra, ktorým som jazdil do práce. Zdalo sa, že si nikto nerobí ťažkú hlavu s opravou rozbitých dlaždíc iba pár metrov od luxusného hotela.
Pre zasvätených tie otvorčeky označovali miesto, kde sa stal obeťou streľby zo samopalu americký podnikateľ Paul Tatum. Z jeho smrti vyplynulo hlavné ponaučenie – že i prominentní cudzinci môžu padnúť za obeť vrahom.
Smrť populárneho televízneho moderátora a výkonného riaditeľa najväčšieho štátneho televízneho štúdia Ostankino 35-ročného Vlada Listeva, ktorého v marci 1995 našli s prestreleným srdcom na schodoch jeho domu v Moskve, mnohých presvedčila o tom, že známosť nie je žiadnou ochranou pred nájomnými vrahmi. V 90. rokoch sa Ruskom prehnala vlna nájomných vrážd, ktoré zničili nových bankárov i podnikateľov.
Zdalo sa, že krajina s rútiacim sa bezpečnostným aparátom a vojnou zmietaným Kaukazom je zaplavená zbraňami. Spomínam si na to, ako som raz večer stál na eskalátore na stanici metra pri Červenom námestí, keď som uvidel „divokého chlapíka“, ako fackuje iného muža, kľačiaceho na kolenách, a drží mu pritom pištoľ pri spánku, píše Jackson.
Zdalo sa, že začiatkom tohto storočia, keď sa k moci dostal Vladimir Putin, začala táto vlna opadať. A potom prišla v roku 2004 vražda ďalšieho amerického novinára ruského pôvodu Paula Klebnikova, pracujúceho v redakcii ruskej verzie časopisu Forbes.
Tento rok v septembri padol za obeť nájomnému vrahovi námestník predsedu ruskej centrálnej banky Andrej Kozlov, povestný bojom s finančnou kriminalitou. Oboch zastrelili - Klebnikova pred jeho úradovňou, Kozlova v aute. Napriek chvíľkových nádejam, že Klebnikovov prípad bude vyriešený, nebol zatiaľ nikto z vraždy usvedčený.
Hoci „nevyriešený“ je slovo, ktoré sa v Rusku takmer automaticky spája s nájomnými vraždami, občas zabijaka chytia.
Alexander Solonik, známy tiež ako Alexander Veľký alebo superzabijak, sa priznal k útoku na celý rad prominentov moskovského podsvetia začiatkom 90. rokov bez toho, aby prezradil, kto za vraždy platil. Ešte pred zatknutím v roku 1994 narobil spúšť v radoch moskovskej polície.
Zdá sa, že Solonikovou hlavnou „kvalifikáciou“ pre prácu nájomného vraha bola služba v armáde, pobyt za mrežami, fyzická zdatnosť a schopnosť strieľať oboma rukami. V roku 1995 utiekol z povestnej moskovskej väznice Matrosskaja tišina a zmizol do zahraničia. O niekoľko rokov neskôr ho s jeho priateľkou zavraždili v Grécku.
Čierna komédia ruského režiséra Alexeja Balabanova z roku 2005 s názvom Žmurki (Hra na slepú babu) o nájomnom vrahovi, sa začína v márnici, v ktorej pribúdajú čerstvé mŕtvoly. S podtitulkom Pre tých, ktorí prežili 90. roky, udrela na ľudovú strunu - zachytila groteskný svet príležitostných zabijakov, hrabivých „nových Rusov“ a vydesených policajtov.
V dnešnej Moskve je možno menej jahodovo červených blejzrov a dlhých kožených viest a metropola sa hemží policajtmi s ostro rezanými črtami, zdá sa však, že fenomén nájomných vrahov 90. roky prežil.
