Sofia 26. septembra (TASR) - Prijatie Bulharska medzi členov Európskej únie je "historická udalosť" porovnateľná s pádom Berlínskeho múru. Vyhlásil to dnes bulharský premiér Sergej Stanišev.
Ešte pred potvrdením oficiálneho rozhodnutia očakávaného v priebehu dnešného dňa, že sa Bulharsko pričlení k EÚ od budúceho roka, Stanišev povedal, že odloženie Bulharsku "nehrozí".
Vyhlásil, že po "obrovskej práci", ktorú bulharské inštitúcie odviedli pri uskutočňovaní požadovaných reforiem, očakáva "jednoznačný" vstup Bulharska do EÚ už 1. januára 2007.
Termín presného vstupu Bulharska a Rumunska oznámi dnes Európska komisia v pléne Európskeho parlamentu v Štrasburgu.
BULHARSKO
Fakty o krajine:
Bulharsko je čiernomorský štát na Balkáne. Moderné Bulharsko vzniklo až na Berlínskom kongrese v roku 1878 po rusko-tureckej vojne ako kniežactvo formálne závislé na Turecku. V roku 1885 bola pripojená Východná Rumélia.
Úplná nezávislosť krajiny bola vyhlásená v roku 1908. Po okupácii sovietskou armádou bol v krajine zavedený komunistický systém, ktorý padol až v roku 1989. Komunistická strana sa vzdala vedúcej úlohy a premenovala sa na Bulharskú socialistickú stranu, ale v prvých pluralitných voľbách v roku 1990 získala najviac hlasov.
V nasledujúcom roku v parlamentných voľbách zvíťazil opozičný Zväz demokratických síl a prezidentom sa stal Željo Želev. V týchto rokoch prišlo taktiež k decentralizácii ekonomiky a k uznaniu práv tureckej menšiny, ktorá po návrate časti vysťahovalcov po r. 1989 dosiahla 10-percentný podiel na bulharskej populácii.
V roku 1997 schválili poslanci bulharského parlamentu novú štátnu zástavu. Základom novej zástavy je lev s korunou a šesť krížov. Ide o kombináciu zástavy bulharského kráľovstva z 12.-14. storočia a monarchistickej vlajky spred druhej svetovej vojny. Stará komunistická zástava sa prestala používať už v roku 1990.
Prístupový proces:
Nová vláda sa usilovala o vstup do EÚ a NATO a ospravedlnila sa za dlhoročnú diskriminačnú politiku voči tureckej menšine.
Podporu leteckej vojny proti Juhoslávii, kritizovanú bulharskou verejnosťou, naopak vysoko hodnotili západné krajiny pri návšteve nemeckého kancelára G. Schrödera v septembri 1999 a amerického prezidenta Billa Clintona v novembri 1999. Premiér Ivan Kostov požadoval začlenenie krajiny do druhého kola rozšírenia NATO o krajiny bývalého komunistického bloku a navrhol aliancii zriadenie oporných bodov ešte pred vstupom.
Aby Bulharsko splnilo podmienky pre vstup do EÚ, zaviazalo sa po prísľube finančného odľahčenia k zastaveniu štyroch zastaraných reaktorov v rokoch 2003-2004. Druhej požiadavke EÚ - pokračovať trvalo v hospodárskych reformách - vyšiel premiér Kostov v ústrety drastickými úspornými opatreniami v rozpočte pre rok 2000 a rozsiahlou prestavbou kabinetu 18. decembra 1999.
14. decembra 1995 - Bulharsko podalo prihlášku na vstup do EÚ.
15. februára 2000 - Bulharsko začalo oficiálne rokovať o vstupe do EÚ. V parlamentných voľbách 17. júna 2001 zvíťazilo Národné hnutie Simeona II. Dovtedy vládnuci Zväz demokratických síl premiéra Kostova získal len 18,24 percenta hlasov. Simeon Sakskoburggotski bol poverený prezidentom Stojanovom zložením vlády. Za hlavný cieľ vlády premiér určil rýchle presadenie hospodárskych reforiem, boj proti kriminalite a integráciu Bulharska do EÚ a NATO.
18. marca 2004 - bulharský parlament takmer jednohlasne ratifikoval zmluvu o pristúpení k Severoatlantickej aliancii, čím uvoľnil cestu pre vstup krajiny do NATO spolu so šiestimi kandidátskymi štátmi - Slovenskom, Slovinskom, Rumunskom, Estónskom, Lotyšskom a Litvou. Za vstup Bulharska do NATO hlasovalo 226 poslancov, proti boli štyria. Následne 29. marca 2004 sa Bulharsko a šesť ďalších krajín strednej a východnej Európy oficiálne stalo členmi NATO.
15. júna 2004 - Bulharsko predbežne ukončilo prístupové rokovania s EÚ, čo mu malo umožniť stať sa členom únie v plánovanom termíne od roku 2007.
6. októbra 2004 - Európska komisia v Bruseli potvrdila, že Bulharsko a Rumunsko sa stanú členmi Európskej únie 1. januára 2007. Týmto krokom sa prakticky začala druhá vlna rozširovania eurobloku o bývalé komunistické krajiny východnej Európy.
29. októbra 2004 - lídri 25 členských krajín EÚ v sídle rímskej radnice - Kapitole v Taliansku slávnostne podpísali prvú európsku ústavnú zmluvu. Po skončení ceremónie boli predstavitelia Rumunska, Bulharska a Turecka vyzvaní, aby podpísali záverečný akt, znamenajúci pozitívne ukončenie rokovaní medzivládnej konferencie o ústave. Chorvátsko podpísalo dokument, v ktorom potvrdilo svoj úmysel vstúpiť do Európskej únie.
11. marca 2005 - Bulharský parlament drvivou väčšinou schválil prístupovú zmluvu Európskej únie.
13. apríla 2005 - Európsky parlament v Štrasburgu schválil prijatie Bulharska a Rumunska do EÚ. Jasnej podpore parlamentu prechádzali neúspešné pokusy časti poslancov hlasovanie odložiť. Odporúčanie pre Bulharsko nakoniec podporilo 522 poslancov, proti sa vyslovilo 70 a zdržalo sa 69 zákonodarcov.
21. apríla 2005 - Prístupovú zmluvu s EÚ schválila bulharská vláda.
25. apríla 2005 - Bulharsko a Rumunsko podpísali v Luxemburgu Zmluvu o vstupe do EÚ. Podpisy pod 860-stranový dokument pripojili za dve budúce členské krajiny EÚ najvyšší predstavitelia: prezidenti a premiéri Georgi Parvanov a Simeon Sakskoburggotski (Bulharsko) a Traian Basescu a Calin Popescu-Tariceanu (Rumunsko). Za EÚ podpisovali zmluvu predsedovia hlavných inštitúcií a za členské krajiny ministri zahraničných vecí, vrátane šéfa slovenskej diplomacie Eduarda Kukana.
Od septembra 2005 majú obe krajiny svojich pozorovateľov v Európskom parlamente. Príslušné uznesenie schválili v Štrasburgu europoslanci. Bulharsko má v EP 18 a Rumunsko 35 pozorovateľov. Môžu sa zúčastňovať na všetkých zasadnutiach, ale bez práva hlasovať.
---
RUMUNSKO
Fakty o krajine:
Rumunsko je štát na Balkánskom polostrove. Zárodky moderného Rumunska sa zrodili v tzv. Podunajských kniežatstvách, Valašsku a Moldavsku, ktoré sa po svojom vzniku v 14. storočí dostali pod turecký vplyv. Po rusko-tureckej vojne v roku 1828 sa stali obidve kniežatstvá ruským protektorátom. Po Krymskej vojne bola obnovená autonómia obidvoch kniežactiev. Zvolenie A. Cuzu za kniežaťa vo Valašsku aj Moldavsku znamenalo v roku 1859 zjednotenie krajiny.
Prijatie názvu Rumunsko v rokoch 1861-1862 symbolizovalo nadväznosť na latinský odkaz. Až do roku 1877 však zostalo Rumunsko formálne po sultánovou zvrchovanosťou. Územie Rumunska sa rozšírilo vďaka jeho účasti v balkánskych vojnách, a najmä v 1. svetovej vojne. V roku 1918 bolo pripojené Sedmohradsko, Besarábia a časti Banátu a Bukoviny. V roku 1940 sa však Besarábia stala súčasťou Sovietskeho zväzu a časť Sedmohradska pripadla Maďarsku.
Počas 2. svetovej vojny bolo Rumunsko spojencom nacistického Nemecka. Po roku 1945 vládol v krajine komunistický režim. Vláda Nicolae Ceaušesca, ktorý sa v roku 1965 stal generálnym tajomníkom Rumunskej komunistickej strany, sa zmenila v osobnú diktatúru.
Prístupový proces:
Po krvavom povstaní v Temešvári vypuklo v roku 1989 ľudové povstanie. Ceaušescu aj so svojou ženou boli popravení. Moc prevzal Front národnej spásy. Dôveryhodnosť nového prezidenta, Iona Iliesca, bola rýchlo spochybnená, keď v roku 1990 násilne potlačil pokojné demonštrácie. Jeho popularitu aj naďalej znižovala najmä neschopnosť odvrátiť hospodársky úpadok krajiny. Vláda sa občas uchyľovala k starým totalitným praktikám.
V roku 1996 zvíťazila v parlamentných voľbách konzervatívno-liberálna vláda premiéra Victora Ciorbea, ktorá sa usilovala o rýchle začlenenie Rumunska do NATO a EÚ.
22. júna 1995 - Rumunsko odovzdalo prihlášku na členstvo v EÚ.
15. februára 2000 - Rumunsko začalo prístupové rokovania.
18. septembra 2003 - Obe komory rumunského parlamentu veľkou väčšinou hlasov schválili návrh novej ústavy, ktorá bola zosúladená s európskou legislatívou. Parlament v Bukurešti hlasoval o novej ústave s perspektívou vstupu krajiny do Európskej únie v roku 2007.
4. februára 2004 - Spravodajkyňa Európskeho parlamentu pre Rumunsko, britská liberálka Emma Nicholsonová požiadala o prerušenie rokovaní o vstupe tejto balkánskej krajiny do EÚ z dôvodu neochoty Bukurešti uskutočňovať reformy. Najväčšie rezervy boli vo vytváraní nezávislej justície, v boji proti korupcii a v tvorbe a prijímaní legislatívnych opatrení na ochranu detí.
26. februára 2004 - Rumunský parlament jednomyseľne ratifikoval zmluvu o pristúpení k NATO, čím uvoľnil cestu pre vstup krajiny do aliancie spolu so šiestimi ďalšími kandidátskymi štátmi - Slovenskom, Slovinskom, Bulharskom, Estónskom, Litvou a Lotyšskom.
29. marca 2004 - Rumunsko a šesť ďalších krajín strednej a východnej Európy sa oficiálne stalo členmi Severoatlantickej aliancie.
6. októbra 2004 - Európska komisia v Bruseli potvrdila, že Bulharsko a Rumunsko sa stanú členmi EÚ 1. januára 2007. Rumunsko muselo ešte uzavrieť prístupové rokovania v kapitole životné prostredie, konkurenčný boj, spravodlivosť a vnútro. Európska komisia konštatovala, že v Rumunsku je fungujúca trhová ekonomika.
29. októbra 2004 - Lídri 25 členských krajín EÚ v sídle rímskej radnice - Kapitole v Taliansku slávnostne podpísali prvú európsku ústavnú zmluvu. Po skončení ceremónie boli predstavitelia Rumunska, Bulharska a Turecka vyzvaní, aby podpísali záverečný akt, znamenajúci pozitívne ukončenie rokovaní medzivládnej konferencie o ústave.
13. apríla 2005 - Európsky parlament v Štrasburgu schválil prijatie Bulharska a Rumunska do EÚ. Jasnej podpore parlamentu prechádzali neúspešné pokusy časti poslancov hlasovanie odložiť. Rumunsko prešlo plénom EP pomerom hlasov 497 ku 93, hlasovania sa zdržalo 71 poslancov.
25. apríla 2005 - Bulharsko a Rumunsko podpísali v Luxemburgu Zmluvu o vstupe do Európskej únie, podľa ktorej sa jej riadnymi členmi majú stať v januári 2007. Podpisy pod 860-stranový dokument pripojili za dve budúce členské krajiny EÚ najvyšší predstavitelia: prezidenti Georgi Parvanov a Simeon Sakskoburggotski (Bulharsko) a premiéri Calin Popescu-Tariceanu a Traian Basescu (Bulharsko). Za EÚ podpisovali zmluvu predsedovia hlavných inštitúcií a za členské krajiny ministri zahraničných vecí, vrátane šéfa slovenskej diplomacie Eduarda Kukana.
od septembra 2005 - majú Bulharsko a Rumunsko svojich pozorovateľov v Európskom parlamente. Príslušné uznesenie schválili 7. júla 2005 v Štrasburgu europoslanci. Rumunsko má 35 pozorovateľov, ktorí sa môžu zúčastňovať na všetkých zasadnutiach, ale bez práva hlasovať.
7. júla 2005 - Liberálny rumunský premiér Calin Popescu-Tariceanu len po pol roku pôsobenia oznámil odstúpenie svojej vlády. Demisia kabinetu mala otvoriť cestu k predčasným parlamentným voľbám. Dôvodom bolo odmietnutie reformy rumunskej justície zo strany ústavného súdu, ktorý vyhlásil príslušné nové zákony za protiústavné. Reformovanie justície sa považovalo za jednu z kľúčových podmienok pre vstup Rumunska do EÚ v roku 2007. Po ďalšom neúspešnom pokuse parlamentu v Bukurešti presadiť kľúčovú reformu justície Tariceanu vyhlásil, že 18. júla 2005 bude iniciovať vypísanie predčasných parlamentných volieb. Ešte predtým premiér odcestoval do Bruselu, aby vysvetlil Európskej komisii vnútropolitickú situáciu v Rumunsku.
12. júna 2006 - Rumunská Demokratická strana (PD) oznámila, že v rámci prebiehajúcej reorganizácie kabinetu sťahuje z vlády svojho vicepremiéra a mení ministra dopravy. PD tiež vyzvala na zníženie počtu ministerstiev a na zrušenie troch vicepremiérskych postov. Dvaja menší koaliční partneri - Konzervatívna strana a Demokratický zväz Maďarov - však odmietli odvolať svojich vicepremiérov. Reorganizácia kabinetu je súčasťou snáh o zreformovanie rumunských inštitúcií požadované EÚ, kam má krajina vstúpiť od roku 2007.
