FOTO – DESANA DUDÁŠOVÁ
Ján Grexa v muzike doma nie je. Jeho doménou je slovo a šport. Má šťastie, záľuby tvoria aj jeho náplň práce – je jedným z protagonistov najobľúbenejšej relácie roka, Dereš, predsedom Slovenskej olympijskej komory a učiteľom na Fakulte telesnej výchovy a športu.
Keď ho vysokoškoláci upozorňujú na riziko rozpadu osobnosti, reaguje: „Pozor! Nezamieňajme si televíziu so životom. V škole som úplne iný!“
Nie je to pravda. Sarkazmus sprevádza jeho pohľad na prácu, aj na spoločnosť. Lenivosť a nezodpovednosť ho rozčuľujú viac ako nevedomosť a neschopnosť. „Tak, ako k ostatným, som náročný aj voči sebe,“ hovorí.
Študoval dejiny a slovenský jazyk, učil na strednej ekonomickej škole v Brezne, predurčený mu bol však šport. Keď na fakulte potrebovali historika, rád zobral miesto asistenta. Z asistenta sa stal profesor, po revolúcii bol dekanom.
Dodnes športuje. Behá, pláva, bicykluje, chodí na pešie túry. Len čo vyjde slnko, možno ho stretnúť na prechádzke v prírode. Vníma ju ako celok, rovnako ako spoločnosť. Možno preto je večne zamyslený, zahĺbený do svojho vnútorného sveta, ba až namosúrený. Človek je preňho objektom záujmu i terčom posmechu, život partnerom, ktorého neoklamete.
Akoby ho stotožňoval s vlastným svedomím. „Introvert, čo sa tvári ako humorista,“ hovoria o ňom so smiechom tí, čo ho poznajú.
On ide ešte ďalej: „Historikmi som považovaný iba za telocvikára, telocvikármi iba za historika, humoristami za škrupulózneho pedagóga a pedagógmi za nedôstojného humoristu.“
Jedni ho milujú, druhí neznášajú. Rovnako, ako televíznu reláciu Dereš, v ktorej mesiac čo mesiac pranieruje spoločnosť. Jej humor považujú niektorí diváci za šovinistický – Oliver Andrássy tam niekedy slovne útočí na Rómov.
Ján Grexa to vysvetľuje: „Ako humoristi sa musíme snažiť, aby sa naše odpovede divákom páčili. Zo skúsenosti už vieme odhadnúť, akú odpoveď na základe položenej otázky divák očakáva. Jedna vec je robiť humor, a druhá je myslieť všetko povedané vážne. Ja si napríklad často robím posmech z učiteľov či z manželiek, čo neznamená, že ich nemám rád.“
Ale priznáva, že to platí aj opačne: „Keď sa smejem z komunistov, alebo z väčšiny politikov, neznamená to, že by som ich miloval.“
PAULÍNA NEVEZIOVÁ
