FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Na začiatku Svätého Jura stojí neprehliadnuteľná rezidencia – dvojpodlažná niekoľkomiliónová vila, ktorú chráni päť metrov vysoký a niekoľko desiatok metrov dlhý múr. Brána do garáže stála majiteľa niekoľko desiatok tisíc korún.
Vstup do objektu monitoruje bezpečnostné zariadenie a kamera, do areálu sa vchádza točitým kamenným schodiskom.
Na priľahlom pozemku stojí záhradný domček, bazén, sú tu nasadené ovocné stromky. Zimnú záhradu obkolesuje vsadený anglický trávnik, železné zábrany lemujú tuje, ktoré budú o pár rokov dokonale tlmiť hluk prechádzajúcich vozidiel.
Ďalší Poór, alebo „len“ slušný človek?
Na prvý pohľad je zrejmé, že rezidenciu niekto postavil len nedávno, aj to, že je už obývaná.
Kto vystaval krátko po páde tretej vlády Vladimíra Mečiara také útočisko? Ďalší Poór, Rezeš, Gavorník? Iný privatizér, ktorý bol kamarátom pána z Elektry?
Žiadna z kladných odpovedí na tieto otázky nebude správna.
Jej majiteľom je „len“ pracovitý muž Pavol Lančarič.
Tvrdí, že nič neprivatizoval, nemá v žiadnej spoločnosti akcie. Je jedným z najlepšie platených manažérov v krajine.
Bavorák za škodovku
Ešte pred deviatimi rokmi bývali s manželkou Sylviou na manželských internátoch. Mali tam jednu izbu, sprchovací kút, dvojplatničku a chladničku.
Lančarič tam každý večer prichádzal posledným autobusom číslo 120, na ktorý nastupoval pri Úrade vlády SR.
V tom čase bol totiž tento „bezdomovec“ poradcom pre zahraničnú ekonomiku podpredsedu vlády Jozefa Kučeráka, potom aj jeho nástupcu Antona Vavru.
„Raz ma priviezli k internátu vládnym bavorákom. Manželka mala za mesiac rodiť, preto sme sa sťahovali k jej rodičom na dedinu. Vystúpil som z bavoráka a nastúpil do starej škodovky,“ smeje sa dnes Lančarič.
Prvý automobil si kúpil o rok neskôr. Bol to Favorit.
„Dnes vlastné auto nemáme, obaja máme k dispozícii služobné vozidlo.“
Dom bude splácať asi desať rokov
Na rezidenciu v Svätom Jure si zobrali pôžičku, na ktorú sa zaručili okrem iného aj bratislavským bytom. Časť peňazí mali našetrené.
„Pôžička nás vyjde desiatky tisíc korún mesačne, predpokladám, že to splatíme skôr ako za desať rokov,“ pokojne hovorí Lančarič.
Pracoval aj ako manažér auditorskej a poradenskej firmy Deloitte & Touche, ako šéf Tschibo na Slovensku, ako zástupca rakúskeho akcionára vo vydavateľstvách niekoľkých periodík.
Na tridsaťosemročného muža oslnivá kariéra.
Nemieni však zverejniť, koľko zarába. „Po prvé – zakazuje mi to zmluva, po druhé si nemyslím, že Slovensko je pripravené na informácie tohto typu.“
Skutočnosť, že riaditeľ štátneho kolosu SPP Pavol Kinčeš zverejnil svoj ročný zárobok vo výške troch miliónov korún, hodnotí z dvoch pohľadov: „Oba sú negatívne. Dôchodcov a občanov s nižším platovým základom to rozhorčí, svet to rozosmeje.“
Poslancom by dal päťnásobok
Lančarič je voči nízkemu platovému základu špičkových štátnych úradníkov kritický.
„Profesionáli v súkromnej sfére potrebujú mať adekvátnych partnerov na úradoch. Kto ale pôjde robiť za taký plat?“ pýta sa, a vie, o čom hovorí. Ako poradca vicepremiéra nedostával viac ako päťtisíc korún mesačne.
„Keď manžel vyhral v roku 1992 konkurz pre Deloitte & Touche, jeho nástupný plat sa nám zdal rozprávkový,“ hovorí Sylvia. Dnes ho má viac než desaťnásobne vyšší.
Lančarič by preto vrelo podporoval, aby mali členovia vlády, ale aj poslanci, oveľa vyššie platy ako dnes.
„Pokojne aj o päťnásobok,“ hovorí. „Vtedy by tam totiž prišli kvalitní ľudia.“
On sám sa do politiky nechystá, hoci: „Nemôžem vedieť, čo bude o sedem, o osem rokov. Len somár nemení svoje názory.“
V posledných voľbách volil SDK, v nasledujúcih si zrejme znovu vyberie Dzurindu. „Zvlášť, ak sa pre SDKÚ rozhodne aj Ivan Mikloš.“
Priateľov nemení, rodinu preferuje
Napriek svojmu úspechu priateľov nemení – „Sú to kolegovia z práce, zopár ľudí z umeleckých kruhov, spolužiak z Prievidze, odkiaľ pochádzam“.
Vyrastal v štandardnej, nebohatej rodine, „ale rodičia mi dali najväčšiu cennosť – vzdelanie.“
Hral na klavíri, hovorí anglicky, nemecky, španielsky, rusky.
Pracuje takmer nepretržite.
„Aj na dovolenke sedím každé ráno hodinu pri počítači a vybavujem agendu a najnutnejšie veci.“
Tento rok sa chystajú s deťmi – osemapolročným synom a päťapolročnou dcérou – na Cyprus, potom pôjdu s rodičmi a sestrou do Chorvátska.
Dcéra požiadala počas vianočnej večere rodičov, aby mohla po otcovom príhovore predniesť svoj: „Vítam, že sme konečne po tom byte v tomto veľkom, krásnom dome.“
Nie som Rockefellerov syn
Dom má štyri izby na poschodí, na prízemí je vstupná hala spojená s veľkou obývačkou a kuchynským kútom a pracovňa.
Manželka Sylvia súčasný životný štandard rodiny hodnotí s nadhľadom: „Ja som ho prichýlila na internáte, on sa mi teraz revanšoval.“
Lančarič uzatvára: „Nie som Rockefellerov syn, preto pracujem za peniaze, pričom ponuky sú čoraz zaujímavejšie.“
Na otázku, či nechce časom pracovať pre seba a založiť vlastnú firmu, reaguje: „Som vo firme spokojný, ju aj ľudí v nej mám veľmi rád. Časom uvidíme.“
ROMAN KRPELAN
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
