HAVANA 1. augusta (SITA/AFP) - Kubánsky diktátor Fidel Castro v pondelok v noci dočasne poveril svojho brata Raúla prezidentskými právomocami. Castro, ktorý v auguste oslávi osemdesiate narodeniny, odovzdal svojmu sedemdesiatpäťročnému bratovi funkciu prvého tajomníka komunistickej strany, vrchného veliteľa ozbrojených síl a funkciu predsedu štátnej rady (vlády). K takémuto rozhodnutiu, prvému počas jeho 47-ročnej vlády, ho viedli zdravotné ťažkosti. V liste pre Kubáncov Castro oznamuje, že trpel gastrointestinálnym krvácaním, ktoré pravdepodobne zapríčinil stres spôsobený jeho nedávnymi častejšími verejnými vystúpeniami v Argentíne a na Kube. Podľa Castra si operácia vyžiada niekoľko týždňov oddychu.
Castro vládne na Kube od revolúcie v roku 1959, ktorou sa skončilo obdobie dominancie Spojených štátov amerických od víťaznej španielsko-americkej vojny v roku 1898. Hoci Kuba čelí tvrdému ekonomickému embargu zo strany Spojených štátov amerických, Castro nielenže prežil pokus USA o inváziu na ostrov, ale aj vládu desiatich amerických prezidentov. Po uchopení moci na Kube sa stal Castro ikonou medzinárodného socializmu. Komunistická Kuba svoju rolu zohrala i v hnutí nezúčastnených (Non-Aligned Movement), kde predstavovala symbol pre rozvojové krajiny. Dokázala, že suverénny národ, akokoľvek malý, môže čeliť politike USA iba 144 kilometrov od jej pobrežia.
Fidel Castro sa narodil 13. augusta 1926 v bohatej farmárskej rodine v mestečku Birán v provincii Holguín. Castro bol dobrým žiakom a sľubným hráčom baseballu. Jeho mladíckym snom bolo hrať v jednej z amerických hlavných líg. Študoval právo na univerzite v Havane a do politiky sa zapojil už počas študentských čias. V roku 1947 vstúpil do Ortodoxnej strany, ktorá požadovala reformu vlády. V roku 1951 sa dostal na čelo strany po samovražde jej dovtedajšieho lídra a pripravoval sa na parlamentné voľby, ktoré sa mali konať nasledujúci rok. 10. marca 1952 však Fulgencio Batista uskutočnil štátny prevrat, uchopil moc v karjine a zrušil plánované voľby. Po prevrate Castro vystúpil z Ortodoxnej strany, obvinil Batistu z porušenia ústavy, ale na súde neuspel.
Castro zareagoval na Batistov prevrat zorganizovaním ozbrojeného útoku na kasárne Moncada v júli 1953 v Santiagu a kasárne Bayamo. Útoky boli neúspešné a viac ako 60 z celkového počtu 135 útočníkov bolo zabitých. Castro spolu s ďalšími členmi skupiny ušli do hôr Sierra Maestra východne od Santiaga, ale neskôr sa vzdali. V súdnom procese ho odsúdili na 15 rokov väzenia, kde však pobudol menej ako 2 roky vďaka všeobecnej amnestii, ktorú vyhlásil Batista v roku 1955.
V júli 1955 odišiel do exilu do Mexika. Tam sa spojil s ďalšími emigrantmi a založil Hnutie 26. júla, pomenované podľa dátumu útoku na kasárne Moncada. Odišli do USA, kde získavali financie od tam žijúcich Kubáncov. Ku skupine sa pripojil aj doktor medicíny Ernesto "Che" Guevara. V decembri 1956 sa Castro znovu pokúsil o uchopenie moci, keď sa na Kubu vrátil na lodi Granma. Hnutie naberalo na sile a po dvoch rokoch prinútili proamerického diktátora Fulgencia Batistu k exilu. V apríli 1961 Castro odolal pokusu o inváziu asi 1 300 kubánskych exulantov vyškolených americkou tajnou službou CIA, ktorí sa vylodili v Zátoke svíň.
O Castrovom súkromnom živote sa toho veľa nevie. V roku 1948 sa oženil so študentkou filozofie Mirtou Díaz Balartovou tiež z bohatej kubánskej rodiny, s ktorou mal neskôr syna Fidelita. Počas pobytu vo väzení sa s ním manželka rozviedla a v roku 1952 sa Castro zoznámil s Naty Revueltou, s ktorou mal v roku 1956 dcéru Alinu. V osemdesiatych rokoch sa oženil s Daliou Soto de Valleovou, s ktorou mal päť detí.
Okolo Castrovho zdravotného stavu a v tej súvislosti aj o budúcnosti Kuby sa začali dohady potom, čo v roku 2001 počas prejavu stratil vedomie. Poslednú "zdravotnú príhodu" zažil Fidel Castro v októbri 2004, keď si pri páde rozbil ľavé koleno a zlomil pravú ruku. Verejnosť sa to dozvedela až o niekoľko týždňov. Jeho brat Raúl v júni vyhlásil, že komunistická strana bude vládnuť Kube a rozvíjať socialistickú spoločnosť aj po Castrovej smrti.
