Budhizmus sa opäť vracia do mongolských stepí

Keď Gendengín Čojdžamc myslí na modlitbu, predstaví sa mu vodka. Šesťdesiatdvaročný mních v najstaršom mongolskom budhistickom kláštore spomína na časy, keď jeho otec s priateľmi museli predstierať, že sa stretli pri alkohole, keď sa chceli spoločne pomodliť.

"Môj otec bol mních, ale pretože ľudia za to boli prenasledovaní, takmer nikto o tom nevedel," hovorí v záhrade chrámu Erdene Dzú, ktorý postavili v 16. storočí. "Bol pastier. Schoval svoje modlitebné pomôcky a spieval tajne po večeroch," rozpráva mních o svojom otcovi.

Kláštorný život sa v Mongolsku uchytil po roku 1500. Počas komunizmu sa ho podarilo takmer zlikvidovať. Najtvrdšie represie prišli v 30. rokoch v období stalinských čistiek, počas ktorých bolo popravených asi 17-tisíc lámov.

No odvtedy, čo sa krajina po desaťročiach zbavila sovietskej nadvlády, sa budhizmus vracia. V roku 1990 mohli svoje brány otvoriť dva kláštory. Ich počet sa však rýchlo zvýšil až na 170. Mongoli vyznávajú rovnakú verziu budhizmu ako Tibeťania.

Dalajláma Mongolsko od začiatku 90. rokov navštívil päťkrát. Naposledy v roku 2002, keď viedol náboženské rozpravy pred tisíckami poslucháčov.

Slovo dalaj znamená oceán a titul dalajlama je v preklade oceán múdrosti. V 16. storočí Džingischánov potomok Altanchán svojim poddaným prikázal vyznávať budhizmus. Tradične Mongoli vyznávali skôr šamanské kulty, ktoré sú dodnes silné na severe krajiny.

Kláštor Erdene Dzú sa nachádza na trávnatých priestoroch na okraji starobylého mesta Karakorum asi 370 kilometrov juhozápadne od hlavného mesta Ulanbátar. Pred rokom 1936, keď ho zničili, v ňom žilo asi 1500 mníchov. Na rozľahlých pláňach a v údoliach najmenej zaľudnenej krajiny na svete tradície prežili.

"Náboženské predmety sme schovávali vo veľkej truhle," spomína Básan-Süren Čandsüren. Ako 27-ročný je vrchným lámom. Keď Čandsüren v roku 1991 prišiel do kláštora, žilo v ňom len 17 mníchov. Dnes ich tam je už 65. Vtedy mal 12 rokov. Hovorí, že v Mongolsku sú mnísi buď veľmi mladí, alebo starí. Naráža tak na generačnú medzeru, ktorá vznikla počas komunistickej éry, keď náboženské zhromaždenia nahradili stretnutia štátnych družstiev.

Básan-Süren svojím vstupom do kláštora šiel v šľapajach svojho deda, ktorému sa podarilo zachrániť obradné predmety. "Keď som navštevoval dedka doma, pozeral som sa na budhistické sošky, ktoré na mňa veľmi zapôsobili," spomína a v záhyboch loví zvoniaci mobilný telefón. "Zachovať všetky tieto predmety si vyžadovalo v časoch komunizmu veľa odvahy," hovorí.

V 12 rokoch musel Básan-Süren opustiť normálnu školu a začal sa zúčastňovať na náboženskom vyučovaní. Teraz založil náboženskú školu, kde sa snaží 33 chlapcom poskytnúť obidva typy vzdelania. (čtk)