Keď sme prešli cez veľký most ponad údolie najväčšej rieky Angoly Kwanza (podľa nej pomenovali aj menu), bolo všade plno zelene, červená zem a postupne aj sviežejší vzduch. Začali sme stúpať do hôr. Cestou sme prešli párkrát dažďom, za čo boli všetci veľmi vďační, lebo na to čakali už veľmi dlho. Teraz nebude aspoň pol roka pršať vôbec.
Calulo je veľmi tiché mestečko. Je uprostred hôr. Predstavili ma aj v škole, nočný turnus. Mladí Angolčania sa ma pýtali hlavne na to, ako to u nás vyzerá po páde komunizmu. Zaujímali sa, či je teraz u nás naozajstná demokracia, alebo len taká na oko ako u nich.
Je tu už takmer normálne, že kto sa postaví proti vládnucej rodine, nemusí sa dožiť ďalšieho týždňa. Že Radio Eclesia má len jednu FM frekvenciu v hlavnom meste a v ostatných regiónoch jej v žiadnom prípade nechcú žiadnu prideliť. Telekomunikačný úrad im síce frekvenciu aj pridelil, ale nepodpísal to prvý minister. Prvý minister podpisuje dokonca aj súhlas na pridelenie občianstva.
V spomínanej škole mali študenti naozaj záujem o štúdium a na chvíľu sa mi zdalo, ako keby tu povestné africké Hakuna-matata bolo nahradené usilovnosťou.
Počítače mali dosť moderné. Preuniverzitné štúdium je dotované štátom, ale peniaze nikdy nevidia. Dostanú určitú kvótu, ktorú môžu minúť, ale nákup musí urobiť nejaký štátny úradník. Ten dostane od školy napríklad požiadavku na počítače. A miesto toho, aby pre ľudí, ktorí sa budú viac-menej učiť iba klikať myšou, kúpil najlacnejšie celerony, kúpi najdrahšie Hewlet Packard. Do kvóty sa mu potom, samozrejme, zmestí iba polovica potrebných počítačov.
Dúfam, že má z toho aspoň niekto poriadne provízie, lebo ak by to bola iba ľudská hlúposť, to by ma nesmierne rozčuľovalo.
skovajsa.blog.sme.sk
Autor: ANDREJ SKOVAJSA
