Dlho si všetci mysleli, že hrob slávneho kastráta Farinelliho bol zničený počas napoleonských vojen. Teraz ho však talianski vedci objavili a chcú skúmať, ako vlastne fenomén kastrátskeho spevu fungoval.
"Chceme zistiť, či boli naozaj takí, ako ich vykresľujú filmy, veľmi vysokí, so ženskými prsiami a veľkými zadkami alebo sa skôr podobali na svoje oficiálne dobové portréty," povedal pre Reuters Carlo Vitale z Centra Farinelliho štúdií v Bologni.
Ako ho našli
Členovia tejto inštitúcie najskôr vypátrali, že po smrti Farinelliho pozostatky preniesol jeho synovec do hrobky s rozsiahlym latinským nápisom, ktorá sa nachádza na cintoríne v meste Bologna. Potom zostavili špeciálny tím a v stredu potvrdili, že sú uprostred prác na konzervácii kostry.
Význam nálezu ešte zvyšuje fakt, že ide o jedinú dochovanú kostru takéhoto speváka. Doteraz bolo teda nemožné zaoberať sa anatomickým skúmaním vzniku chlapčenského hlasu uväzneného v zmrzačenom tele dospelého muža.
Doteraz sa vie len to, že mladým spevákom po odstránení genitálií hlas nezmutoval. Jeho krásu mohli využívať vďaka kapacite pľúc, ktoré sa vyvíjali normálnym spôsobom ďalej. O hormonál?nych zmenách v organizme kolovali len fámy alebo nepotvrdené hypotézy.
250 nôt na nádych
Farinelliho prezývali "kráľom spevákov". Na jediný nádych dokázal zaspievať neuveriteľných 250 nôt a svojím hlasom obsiahol tri a pol oktávy. Dobový historik Charles Burney píše, že jeho hlas mal "nezvyčajnú silu, sladkosť, rozsah a ohybnosť". Navyše ovládal aj hru na klávesové nástroje a mohol sa sám aj sprevádzať.
Hoci s verejnými vystúpeniami skončil už ako tridsaťdvaročný, stihol získať nesmrteľnú slávu. Stal sa miláčikom najlepších hudobných skladateľov, silných mocnárov i zástupov žien. Istú urodzenú dámu dokonca vraj pri jednom z koncertov priviedol k výkriku: "Jeden Boh, jeden Farinelli!"
Napriek očareniu ženských obdivovateliek, ktoré ho prenasledovali všade, kam sa pohol, mu však úspech v láske nebol dožičený. Zmrzačenie z detstva síce zachovalo v hrdle zlato, ale v posteli sa fyzický handicap pochopiteľne nedal zastierať.
Úspešný rovnomenný film z roku 1994 vyriešil tento problém vlastnou verziou. V prítmí spálne sa do postele k ženám vkradol Farinelliho starší brat a kým si užíval, slávnemu spevákovi zostala len úloha nešťastného pozorovateľa. Práve brat je tu navyše vykreslený ako realizátor aktu kastrácie.
S čím si však filmári dlho nevedeli poradiť, bolo dosiahnutie ilúzie čarovného hlasu. Posledný žijúci kastrát totiž žil na začiatku 20. storočia a jeho dochované zvukové nahrávky sa pre nízku kvalitu nedali použiť. Nakoniec museli digitálne zmiešať spev operného tenoristu so sopranistkou.
