Dnes som došoférovala domov a zaparkovala som hneď vedľa motorky. Jej majiteľ nebol nablízku, ale kľúče nechal v štartovaní. Len nasadnúť a ísť.
Ako som odomkla vchodové dvere nášho domu, vidím pootvorené vchodové dvere od susedného bytu. Suseda nechala odomknuté, aby sa jej mačka mohla prebehnúť.
Odomykám náš byt, zvoní mi mobil. Volá mama: "Vykradli nám garáž! V noci ju vypáčili. Zmizli dve motorky a tvoj snowboard."
Keď ma moja polovička viezla predstaviť jeho rodičom, bola som pripravená na všeličo. Ale úplne prvý a najväčší kultúrny šok som zažila ešte pred vstupom do domu. Mali dokorán otvorené dvere garáže.
Chcela by som nájsť vhodné slová, ako mu vysvetliť, prečo vždy, keď vojdem do bytu, zamykám na dva zámky. Ale, žiaľ, jediné, čo vidím v jeho očiach, je pocit, že jeho slovenská polovička je paranoidná.
Chcela by som nájsť odpoveď, keď sa ma priatelia pýtajú, prečo si na Slovensku nesmú nič nechávať v aute, keď v Taliansku si pokojne nechávajú v aute peňaženky a telefóny.
Chcela by som dokázať vysvetliť svokrovi, prečo nedôverujem cudzím ľuďom. Ale jediné, čo dokážem, je triediť neznámych podľa potenciálneho nebezpečenstva.
Toto všetko som sa nahlas pýtala sama seba. Vtedy sa na mňa pozrela moja talianska polovička a povedal mi jedinú vetu: "Práve preto sa kradnúť nemá." A bolo jasné, že je to niečo, na čo by ľudia ani nemali pomyslieť. To sa nemá, a tak sa to ani nerobí. Ako to, že mi doma na to myslíme a stáva sa to?
cucurachi.blog.sme.sk
Autor: EVKA CURACHI
