Život brazílskych hľadačov zlata v džungli je tvrdý

Djalma Pereira de Oliveira je celý spotený, keď tajne prehľadáva štrk v bahnitej rieke na juhu amazonskej džungle. Takto sa mu podarí nájsť maximálne gram zlata za deň.

Oliveira je jedným z mnohých "garimpeiros" - zlatokopov, ako sa miestnym chudobným hľadačom zlata hovorí. Pátrajú po hrudkách zlata v odpade z bývalej zlatej bane v rieke Serra Pelada. Doba im žičí, ceny zlata totiž nedávno dosiahli 26-ročné maximum.

"Je to tvrdá práca, ale nič iné mi neostáva," hovorí 40-ročný Oliveira a opiera sa o dlhú rukoväť lopaty. Z kameňov, blata a vrecoviny stavia malé hrádze, v ktorých necháva štrbinu, ktorou uniká voda, a v nej sa zachytáva štrk so zlatom.

Oliveira za gram zlata na miestnom čiernom trhu dostáva 33 reálov (asi 337 korún).

Viac než 100 000 hľadačov zlata sa stiahlo do tohto od okolitého sveta izolovaného kúta amazonskej džungle na začiatku 80. rokov minulého storočia po tom, čo tu našli obrovské množstvo zlata. Snímky slávneho fotografa Sebastiaa Salgada ukazujú baníkov pokrytých blatom, ktorí po sebe na zlatonosnej hore lezú ako mravce.

Z hory sa podarilo vykutať viac ako 50 ton zlata, ale vláda v roku 1992 baňu uzatvorila, lebo drahý kov sa už nachádzal príliš hlboko a len ťažba niesla so sebou veľké nebezpečenstvo.

Bývalý baník Francisco Gomes da Silva spomína, že videl zosuv bahna, ktorý pochoval 19 garimpeiros, a ukazuje smerom k jazeru, ktoré zaplnilo bývalú ťažobnú jamu. Hovorí, že mnoho ľudí zomrelo aj v dôsledku rôznych chorôb, ktoré spôsobila otrávená voda a jedlo. Môže za to ortuť, v ktorej sa naťažené zlato rozpustí.

Šesťdesiatosemročný Joao Costa da Silva sa už hľadaním zlata neživí, dnes nosí čistú bielu košeľu a široké okuliare. Rovnako ako mnoho garimpeiros čiastočne oslepol v dôsledku otravy ortuťou. Rodinu teraz živí jeho manželka, ktorá pracuje na vzdialených farmách. Da Silvia si sťažuje, že napriek zdravotným problémom obyvateľov v regióne takmer nie sú lekári. Serra Pelada, kde títo muži žijú, vyzerá ako americké provinčné mestečko na konci 19. storočia. Prašnú cestu lemujú drevené domčeky. V mestečku chýba základné sanitárne vybavenie, najbližšia nemocnica je 150 kilometrov ďaleko.

Pedro de Souza Ramos je zrejme veľmi starý na to, aby znovu začal hľadať zlato. Spolu s ďalšími dvoma tisíckami garimpeiros však čaká a stále dúfa, že sa baňa znovu otvorí a on bude dostávať podiel zo zisku z nej.

Podľa vlády by však zlatokopovia museli najprv založiť družstvo, ktoré by sa postaralo o vysušenie ťažobnej jamy a spolu s ťažobnou spoločnosťou technicky vybavilo baňu.

(čtk/reuters)