Volá sa Kuli. Má 25 rokov. Je to šikovný, samostatný mladý muž, do pohody aj do nepohody. Má rád prírodu, rád cestuje, je za každú vylomeninu, nebojí sa nových vecí a skúseností.
Spoznali sme sa cez net, našli sme spoločnú reč, prebrali osobné, pracovné, verejné veci. Samozrejme, že ho na mne najviac upútala informácia, že momentálne žijem tu na severe, ale už ma to neprekvapovalo. Viac ma prekvapilo, že odo mňa nechcel pomoc, ako sa sem dostať, pracovať a žiť tu.
Pred pár rokmi bol v Nórsku. Bol nadšený, páčilo sa mu vari všetko: príroda, prostredie. Stretol skvelých ľudí, odniesol si odtiaľto len tie najlepšie spomienky.
Teraz sa rozhodol, že to tu skúsi aj pracovne. Dal výpoveď v práci na Slovensku, sadol do auta, vydal sa na sever. Priebežne mi písal e-maily. Všetko bolo, ako si pamätal, okúzľujúca príroda, dlhé slnečné dni, úchvatné fjordy. Zdalo sa mu uletené, že ho ráno o pol druhej budí slnko, keď mu nakúka do stanu. Robotu si našiel, aj keď len do konca júna, ale predsa.
Bol spokojný, mal, čo chcel, čo si vysníval. Teda aspoň som si to myslela, kým mi od neho neprišiel e-mail. Počasie je vraj peklo, už si ani nepamätá dňa, kedy nepršalo. Lezie mu to na nervy. Vraj doma je okolo 30 stupňov. Nevedel by tu žiť. Tie dva mesiace mu úplne stačili a je mu jasné, že by tu teda pol roka nevydržal. Že pôjde koncom júna domov, veľmi mu chýba normálne jedlo. "Veď vieš... ," napísal.
Áno, Kuli, viem...
pokus.blog.sme.sk
Autor: JANKA KĽÚČOVSKÁ
