V Luxemburgu žijem už vyše troch rokov, ale až teraz som sa dostala na luxemburské krstiny. Hlavnou hrdinkou bola malá Lisa, francúzsko-flámska "miešanka". Za krstného otca jej vybrali môjho drahého. A tak, veriaci-neveriaci, môj drahý, dobrý priateľ rodiny krstenej, ponuku prijal.
Nie som odborníčkou na vieru ani na samotnú krstinovú slávnosť, skôr prinášam zopár postrehov.
Z domu som bola zvyknutá na poradie: 1. krstiny; 2. hostina. V tomto prípade to bolo naopak. O 12.00 sa začala hostina v reštaurácii, o 14.45 sme utekali do kostola, lebo krstenie sa začínalo o 15.00. Po ňom, sme sa ešte zastavili u hostiteľov na drink.
U nás na podobné slávnosti pozývame skôr príbuzných, tu tvorili 90 percent pozvaných priatelia a známi. Nijaká kuracia polievka, nijaké rezne, nijaká krémová torta... Ako predjedlo sa podávala lososová paštéta, ako hlavné jedlo teľacina a ako zákusok zmrzlinová torta v tvare kočíka. Nijaké spevy či tance.
Na konci hostiny dostali rodičia malý darček od reštaurácie ako pozornosť podniku a každý zúčastnený zasa od rodičov krstinové dražé. To môžu byť cukríky podobné lentilkám alebo oriešky obalené v cukrovej poleve. Zvyčajne bývajú v pastelových farbách (ak sa krstí dievča, tak ružové, ak chlapec, tak modré).
V ten deň krstili svoje deti tri páry. Pán farár (rímskokatolícky) na všetkých čakal pred kostolom a každého prichádzajúceho s úsmevom privítal. Všetky tri deti mali okolo roka, takže nijaké nehybné bábätká, ale riadne človiečatá, ktoré počas celej hodiny ukazovali svoj charakter.
Dva z párov boli neluxemburské. Pán farár preto na začiatku poďakoval luxemburskému páru, že súhlasil s tým, aby akt prebehol vo francúzštine. Počas celej ceremónie vysvetľoval veľmi laicky, čo a prečo robí: "Teraz urobím Teovi, Marii a Lise na čelo krížiky... Teraz urobíme toto..." Človek mal pocit, že je na školskej besiedke, nie v kostole na krstinách. Aspoň ja, neveriaca, som mala skôr pocit uvoľnenej atmosféry ako nejakej nútenej cirkevnej autority, aký som mávala na podobných udalostiach u nás.
jablonska.blog.sme.sk
Autor: IVANA JABLONSKÁ
