|
FOTO |
Nemala som ešte tri roky, keď som sa s rodičmi a bratom prisťahovala do Vyšných Hágov. Otecko tam získal zamestnanie v novovybudovanom sanatóriu ako strojník v teplárni, miestnymi nazývanej kotolňa. O niekoľko mesiacov bolo Sanatórium robotníckej sociálnej poisťovne určenej pre liečbu tuberkulózy oficiálne otvorené. Stalo sa to 2. júna 1941. Otvorenia sa zúčastnili významní predstavitelia vojnovej Slovenskej republiky na čele s ministrom vnútra Alexandrom Machom, ako aj chorvátsky vyslanec.
Hoci bola vojna, na vstupnej bráne od cesty Slobody do areálu sanatória, stála tabuľa s nápisom "Masarykov ústav". Začali ho totiž stavať už za prvej Československej republiky. Nielen ústav bol moderný. Aj bývanie pre zdravotníkov a ostatných zamestnancov malo pre tú dobu ešte nie bežnú vysokú úroveň. Ústav zabezpečil stravovanie pre pacientov, zamestnancov, ale aj pre rodinných príslušníkov. Detstvo som prežívala bezstarostne, v kruhu rovesníkov, pod ochranou rodičov, v krásnom prostredí prírody. Fakt, že bola vojna, bol aj vzhľadom na môj vek, veľmi vzdialený. Napriek práve s týmto faktom sa mi viažu útržky spomienok.
V roku 1944 som mala nastúpiť do ľudovej školy. Ľudová škola stála v Starom Smokovci. Pred začiatkom školského roku vypuklo Slovenské národné povstanie.
V Tatrách došlo k bojom medzi povstalcami a nemeckými jednotkami. Vojnové udalosti sa dotkli aj Vyšných Hágov.
Padlo rozhodnutie otvoriť jednotriedku
vo Vyšných Hágoch. Nemuseli sme potom denne dochádzať do Smokovca. Pre školu boli vyhradené priestory v hlavnej budove sanatória. Začali nás učiť rehoľné sestričky, pracujúce ako zdravotné sestry. Predsa len nevýhoda sa týkala skúšok, na ktoré sme cestovali do Smokovca na štátnu školu.
Lietadlo vrazilo do Gerlachu
V jeden pekný jesenný deň sme sa hrali pred vrátnicou. Mamky robili ručné práce a debatovali. Zrazu bolo počuť letieť lietadlo. Ako vždy, pri prelete lietadiel mamy privolali deti a sledujúc prichádzajúci zvuk zvažovali odchod domov. Náhle sa zvuk lietadla stratil. Začali uvažovať, čo sa stalo. Či snáď niekde nedošlo k nehode. Až po vojne sme sa dozvedeli, že skutočne v ten októbrový deň havarovalo lietadlo
s príslušníkmi 2. Československej paradesantnej brigády letiacimi na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Lietadlo narazilo do zadného Gerlachu. Vrtuľa lietadla, ako aj pamätná tabuľa vojakom je na symbolickom cintoríne pod Ostrvou.
V tom čase nebol vo Vyšných Hágoch žiaden obchod s potravinami. Strava sa kupovala v sanatóriu. Iné nákupy sme robievali dvakrát do roka na jeseň a jar. S rodičmi sme išli pešo z Vyšných Hágov nakupovať do Svitu. Vtedy sa kupovali topánky, oblečenie a podobne. Ku koncu roka 1944 rodičia priniesli nejaké zásoby potravín, múky, cukru, čaju a podobne, pre prípad, že by sa vo vojnovom období
v ústavnej kuchyni nevarilo. Dodnes, ešte z tohto obdobia je v bratovej domácnosti kovová krabica s japonským vzorom,
v ktorej obchodníci držali čaj a v ktorej sme vtedy mali zásobu cukru.
Zhorela prešovská nemocnica
Pacienti v ústave v Hágoch
V jeden večer, keď sa začalo stmievať sme sa dlho pozerali na východ. Stromy
v okolí boli vtedy ešte nízke a videli sme nebo sfarbené do červena. Hovorilo sa, že horí prešovská nemocnica. Potom dovážali odtiaľ pacientov do ústavu, ktorý sa stal vojenskou nemocnicou. Odvtedy a ešte po vojne som častejšie videla skvostný pohrebný voz ťahaný koňmi. Odvážal mŕtvych na poslednej ceste. Nie všetkých pacientov si pochovali príbuzní a tak bola
v Štôle vymedzená časť cintorína na potreby hágovského ústavu.
V jeden januárový deň bol otecko v práci, v našom byte ostalo viac matiek s deťmi. Pri búchaní na dvere otvorila mamka. Vo dverách stáli nemeckí vojaci, ktorí naznačovali posunkami, že chcú spať. Mamka postrčila starú mamku, ktorá k nim rozprávala nemecky. Vysvetlila im, že v našej domácnosti je veľa detí. Odporúčala, aby odišli do priestorov ubytovania pre slobodných, ktorí sú v práci a tak im slobodárne budú môcť poslúžiť na oddych. Vojaci si nechali vysvetliť, ako sa tam dostanú a odišli.
Mosty za Hágmi podmínovali
Otec pred nástupom na nočnú zmenu, vyžiadanú tuhou zimou rozhodol, že nemôžeme spať doma. Dôvodom bola zvesť, že mosty pred a za Vyšnými Hágmi sú podmínované a Nemci ich po svojom odchode vyhodia do vzduchu. Výbuch by mohol nielen rozbiť okná, ale aj spôsobiť škody
a zranenia. Sťahovali sme sa na noc, spolu s ďalšími rodinami do pivničných priestorov. Pre nás deti tu boli núdzové lôžka. Po prebudení ráno, sme naivne vyzvedali, či už boli mosty vyhodené. Nič sa neudialo. Otec doniesol dobrú správu, že k tomu nedôjde, pretože vedenie ústavu pripravilo pre nemecké velenie hostinu. Výsledok? Od rozhodnutia vyhodiť mosty sa ustúpilo.
Ešte pred mojim ranným odchodom do školy prišiel domov otec s nemeckým vojakom. Naraňajkoval sa u nás. Na vojakovi ma upútali rukavice bez prstov a boľavé prsty. Dnes viem, že boli omrznuté. Pri rozhovore povedal, že bol aj v Stalingrade, má dve deti, z vrecka vytiahol aj fotografiu. Vojak odišiel a popoludní sme sa
z rozhovoru dospelých dozvedeli, že toho istého vojaka zabila guľka pri stanici električky na Vyšných Hágoch. Niekoľko sto metrov od nášho domu.
Na uvítanie sovietskych vojakov sa podujala mama jednej kamarátky s fľašou domácej pálenky. Za bránu pri hlavej ceste ju sprevádzal kŕdeľ detí. O tomto akte sa niekoľko dní rozprávalo.
Stará mama s označením
"neznámy vojak"
Niekoľko rokov po vojne umrela stará mamka. Pochovaná bola v Štôle na cintoríne prislúchajúcom potrebám ústavu. Ako všetci pochovaní mala betónový pomníček, aj kríž s menom. Príbuzní, či spolubojovníci vždy chcú nájsť svojich príbuzných a padlých druhov. Na cintoríne boli pochovaní aj vojaci Československého armádneho zboru a sovietsky vojak, ktorí podľahli zraneniam pri bojoch o Liptovský Mikuláš na jar 1945.
To bolo zrejme podnetom, že sa po štyridsiatich rokoch od vojny dostalo cintorínu dôstojnej úpravy. Zahrnuli ho do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Hrobom sa dostala pekná geometrická úprava, ale s usporiadaním, ktoré nezodpovedá ich skutočnému umiestneniu. Takže teraz chodíme babke na hrob asi jeden a pol metra vedľa. Nie je to podstatné. Keď som mala ísť na hroby prvýkrát po ich úprave upozornil ma brat, aby som sa nerozčúlila až tam prídem. Skutočne ma čakalo prekvapenie. Pre oboznámenie návštevníkov bol vyvesený zoznam pochovaných. Hrob mojej starej mamky označili "neznámy vojak".
Irena Pechárová, r. Kredátusová,
Vyšné Hágy, Poprad
