|
FOTO |
Rinaldo je v Podpoľaní ojedinelé krstné meno. Nebolo tam predtým a nie je ani po ňom. Mladý Oláh sa narodil v januári 1929.
Od detstva mal výbornú pamäť, bol čulý, neposedný, šikovnosť mu bola vrodená. Už ako trojročnému mu mama kúpila trištvrtinové husle, nútila ho hrať od rána do večera a ešte aj keď okopávala zemiaky, posadila ho do brázdy a tam musel trénovať.
Raz ho videl a počul hrať na ulici učiteľ hudby Ondrej Sokol, zbadal v ňom obrovský talent a po dohode s rodičmi ho učil hrať podľa nôt. Zdokonalil sa natoľko, že sa stal primášom slatinskej ľudovej hudby. Pohľad na osemročného chlapca medzi starcami v kapele bol šokujúci.
Denne trénoval viac ako osem hodín, aj tvoril. Keď sa v roku 1941 konala Pražská jar, na ktorej vystupoval aj očovský súbor, zobrali so sebou do Prahy Rinalda. Súťaž huslistov vyhral i tam.
To už nebolo ďaleko od skúšok na Vysokú školu múzických umení v Prahe. Spravil ich na výbornú a navyše mu na vysvedčenie pridali: Rinaldo má absolútny sluch. Uhádol totiž všetkých 15 tónov, ktoré mu "brnkali" na klavíri.
Z rodinných dôvodov však musel školu nechať a vrátiť sa zarábať do Zvolenskej Staliny. Tam si ho, našťastie, našli zo SĽUK-u. S nimi pochodil celý svet. Všade bolo jeho číslo zlatým klincom programu.
V Belgicku si ho napríklad pozvala kráľovská rodina, kde ako 28-ročný musel vystupovať vo fraku. Kráľovnej, ktorá bola huslistka, zahral Picikáto a Škovránka a na záver pridal hru na husliach za chrbtom. "Ste úžasný", povedala, "ja by som to v živote nikdy nedokázala."
V Kalifornii ho zasa chceli oženiť s dcérou farmára, ktorá hrala na klavíri a spolu s ním aj koncertovala. Nakoniec povedal: "Amerika ma neťahá, ja mám rád len svoju Zvolenskú Slatinu."
Rinaldo nikdy netúžil po bohatstve, žil len a len pre svoje husle.
V Indonézii u Norodoma Sihanuka si zasa v zlatej sále neľahol na zem ako ostatní s výhovorkou, že on drží v jednej ruke husle, v druhej slák, a keby ich náhodou polámal, nemal by Sihanukovi na čom zahrať.
Išlo o tie husle, bez ktorých nedávno odišiel na druhý svet. Predal ich kamarátovi, nemal peniaze.
Autor: JOZEF LUCIAK
