Bratislava/Moskva 22. marca (TASR) - Pri príležitosti ročného výročia od umelo navedeného spadnutia sovietskej a neskôr ruskej stanice Mir bez komplikácií do Tichého oceána vydáva TASR prehľad jej prínosu pre kozmológiu a chronológiu jej existencie.
Bol to prvý obrovský objekt, jedinečný svojho druhu, ktorý vydržal vo vesmíre tak dlho. Mir obletel Zem viac ako 80.000-krát, celkovo naň vyslali 46 expedícií. Orbitálna stanica sa zapísala do dejín viacerými rekordmi. Napríklad v rokoch 1994-1995 absolvoval kozmonaut Valerij Poljakov najdlhší súvislý pobyt vo vesmíre, ktorý trval 438 dní. V rokoch 1992-1999 kozmonaut Sergej Avdejev strávil na Mire postupne 747 dní, k čomu mu pomohli tri misie a zaznamenal tak celkovo najdlhší čas, ktorý človek strávil v kozme. Anatolij Solovjov urobil 16 výstupov do voľného priestoru v celkovej dĺžke 77 hodín. Na palube Miru sa vystriedalo vyše 100 kozmonautov a astronautov - ruských, aj zahraničných z vyše 30 krajín sveta. Zrealizovalo sa viac ako 20.000 rôznych experimentov zo všetkých oblastí vedy. Mnohé z nich našli uplatnenie v bežnom živote na Zemi.
19. februára 1986 - Z kozmodrómu Bajkonur odštartovala raketa s prvým segmentom budúcej orbitálnej stanice Mir.
13. marca 1986 - Štart kozmickej lode Sojuz T-15 s kozmonautmi Leonidom Kizimom a Vladimirom Solovjovom na palube k prvým segmentom budúcej orbitálnej stanice Mir.
12. apríla 1987 - K Miru na tretí pokus pripojili laboratórny modul Kvant.
18. júna 1987 - Kozmonauti Romanenko a Lavejkin nainštalovali štyri solárne panely na získavanie elektrickej energie zo Slnka.
27. apríla 1989 - Z finančných dôvodov zostala orbitálna stanica do začiatku septembra bez posádky.
8. septembra 1989 - Začala pracovať nová posádka.
18. júla 1990 - Po údržbe v otvorenom vesmíre sa kozmonauti kvôli technickej chybe na vstupe takmer nedostali do vnútra stanice.
17. marca 1992 - Na ceste k Miru je spolu s dvoma sovietskymi kolegami prvý nemecký kozmonaut Klaus-Dietrich Flade.
10. januára 1994 - Lekár Valerij Poliakov chce na palube Miru zostať 429 dní a zlomiť rekord v dĺžke pobytu vo vesmíre.
4. októbra 1994 - K Miru odštartoval nemecký fyzik Ulf Merbold (53). Strávil tam 31 dní a vytvoril rekord v dĺžke pobytu západoeurópskeho astronauta.
22. marca 1995 - Valerij Poliakov sa vracia na Zem. Plánovaný rekord prekonal o desať dní. Ruska Jelena Kondakovová vytvorila ženský rekord. Vo vesmíre bola 170 dní.
29. júna 1995 - K Miru sa pripojil americký raketoplán Atlantis.
3. septembra 1995 - Nemecký astronaut Thomas Reiter a dvaja ruskí kozmonauti vyrážajú na najdlhší pobyt posádky v dejinách západoeurópskej kozmonautiky. Na Mire majú zostať 135 dní.
18. mája 1996 - Po desiatich rokoch je Mir kompletný. Posledným pripojeným komponentom je modul Priroda.
26. septembra 1996 - Americká astronautka Shannon Lucidová prežije vo vesmíre 188 dní a vytvorí nový ženský rekord.
23. februára 1997 - Na palube Miru začal horieť zásobník kyslíka. Po 14 minútach posádka požiar uhasí pomocou hasiaceho prístroja a mokrého uterára. Zranený nebol nikto.
25. júna 1997 - Bezposádková zásobovacia loď Progress vrazila do Miru, pričom poškodila štyri slnečné panely a výskumný modul Spektr, ktorý nebolo možné používať. Problémy s dodávkami elektriny spôsobili v nasledujúcich mesiacoch niekoľko výpadkov palubných počítačov.
18. augusta 1997 - Výpadok hlavného počítača počas spojenia so zásobovacou loďou. Mir je neovládateľný a bez elektriny.
22. augusta 1997 - Ruským kozmonautom sa z väčšej časti podarilo opraviť výskumný modul Spektr.
29. januára 1998 - Na Mire začal pracovať posledný americký astronaut Andrew Thomas (46).
4. júna 1998 - Posledné spojenie Miru s americkým raketoplánom.
20. - 28. februára 1999 - Dopravná loď Sojuz TM-29 so Slovákom Ivanom Bellom na palube sa dva dni po štarte úspešne spojila s orbitálnou stanicou Mir. Slovenský kozmonaut pobudol vo vesmíre 9 dní. Na Zem sa vrátil aj s Rusom Gennadij Padalkom. Ivan Bella uskutočňoval počas misie národný vedecký program s názvom Štefánik, pozostávajúci zo šiestich projektov, z ktorých najnáročnejší bol projekt Endotest. V rámci Endotestu sa ako prvý na svete podujal na viacnásobné odbery krvi v podmienkach bezváhového stavu. Cieľom experimentu bolo zistiť reakcie ľudského organizmu vystaveného počas letu vo vesmíre zvýšeným stresovým podnetom.
30. júla 1999 - Kvôli chybe pozemnej kontroly sa vypol hlavný palubný počítač. Mir je riadený automaticky. Rozhodlo sa o skoršom vyprataní stanice.
28. augusta 1999 - Členovia poslednej stálej posádky Miru s vedeckým programom (Viktor Afanasjev, Sergej Avdejev a Francúz Jean-Pierre Haigneré) pristáli v kazašskej stepi západne od mesta Alma-Ata.
4. apríla - 15. júna 2000 - Dvojčlenná ruská posádka v zložení Sergej Zaletin a Alexander Kaleri, počas pobytu na Mire už len zakonzervovala orbitálnu stanicu. Obaja kozmonauti boli poslednými ľuďmi, ktorí boli na Mire. Vďaka zahraničnej súkromnej spoločnosti MirCorp, ktorá chcela sponzorovať Mir, aj naďalej ruská strana odkladala jeho likvidáciu.
16. novembra 2000 - Ruský vládny kabinet definitívne rozhodol o ukončení existencie orbitálnej stanice Mir. Jediným dôvodom ukončenia bola vysoká finančná náročnosť jej prevádzky. Náklady na udržiavanie laboratória dosahovali ročne až 250 miliónov dolárov. Moskva nemala nazvyš finančné zdroje pre vesmírny program, keďže sa vo významnej miere podieľa na realizácii svetového projektu Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS).
22. novembra 2000 - Rusko začalo prípravy na štart nákladnej lode Progress. Tá koncom januára 2001 pristála na Mire a priviezla zásoby paliva a kyslíka. Progress navádzal Mir z obežnej dráhy do zemskej atmosféry a to tak, aby nezhorené časti dopadli nad neobývané časti planéty.
5. januára 2001 - Ruský premiér Michail Kasianov podpísal dokument o ukončení prevádzky orbitálnej stanice Mir.
22. marca 2001 - Operácia navádzania ruskej orbitálnej stanice Mir na jej záverečnú fázu pádu na Zem bola úspešne zavŕšená.
23. marca 2001 - Ruská orbitálna stanica Mir skončila svoju 15-ročnú vesmírnu misiu. Zvyšky 137-tonového komplexu, ktoré v atmosfére nezhoreli, dopadli do južného Pacifiku. Pozostatky stanice skončili v neosídlenej oblasti známej ako "pohrebisko", kde v hĺbke oceánu zanikajú časti likvidovaných vesmírnych lodí. Do oceánskych vôd dopadlo približne 1500 kovových fragmentov. Najťažší z nich mal hmotnosť okolo dvoch ton. Trosky Miru pohltil oceán v oblasti 5800 kilometrov východne od austrálskeho pobrežia. Ruské pozemné Stredisko riadenia vesmírnych letov v Koroľove oznámilo po úspešnom zavŕšení likvidačného manévru ukončenie triumfálnej misie Miru.
