Lúčničiari: Folklór je naša duša

"Deti v hľadisku vždy vytvoria inú atmosféru," povedal sólista Lúčnice Stano Marišler po tom, čo sa v Bratislave stretlo v stredu 3500 detských divákov z rôznych bratislavských škôl.

Projekt Lúčnica deťom vymyslel v roku 1996 Štefan Nosáľ, ktorému záležalo na zviditeľnení folklóru medzi mládežou. Keď sa dieťa dostane k folklóru skoro, zostane pri ňom celý život, hovoril.

To je i prípad Stana Marišlera, ktorý tancuje v Lúčnici jedenásť rokov. Jeho sestra chcela tancovať, tak ho rodičia presvedčili, aby chodil s ňou. "Keďže chlapcov je v tom žánri málo, veľmi rýchlo som sa ocitol na javisku, postupne ma tanec chytil. Takmer dennú drinu vyvažuje potlesk divákov."

Členovia súboru sa stretávajú na nácvikoch trikrát do týždňa. Takmer 60-ročný úspech Lúčnice zaručuje disciplína jej členov, ale aj nápadité choreografie a kroje a v neposlednom rade osobnosť pedagóga Nosáľa.

Čím sa však vyznačujú predstavenia pre mládež? Deti reagujú inak ako dospelí, zasmejú sa tam, kde to interpreti nečakajú, tlieskajú na úplne iných miestach ako dospelé publikum.

"Folklór je najzákladnejší znak každej kultúry, každého spoločenstva," vysvetľuje Viliam Gruska. "Ak v jednotlivých prostrediach zanikne, ľudia stratia všetko."

"Veľmi si vážim fakt, že takzvané veľkomestské deti disciplinovane sledovali náš program a zjavne sa nenudili," dodal Štefan Nosáľ.

Trochu ho trápi, že po tom, čo sa nám otvorili hranice, rýchlo chceme byť svetoví a odhadzujeme všetko, čo sme doteraz vytvorili: "Len aby to bolo nové a z cudziny. Každý múdry sa pýši so svojimi tradíciami. Ľudové umenie je dôležité pre identitu, bez ktorej sa medzi ostatnými národmi rozplynieme."

Veď podľa režisérky Marty Gogálovej "vo folklóre je naša duša".

Autor: Barbora Laucká