Chorí na AIDS trávia dni v chráme smrti

Ak sa pozriete pozorne, zistíte, aká krásna kedysi Patčara bývala. Vypuklé lícne kosti, malý nos a hlboké hnedé oči sú stále tam, ale strácajú sa v tvári zdevastovanej vinou AIDS, píše agentúra AP.

Mnohí by rýchlo usúdili, že ide o prostitútku alebo narkomanku, závislú od heroínu, ktorá hazardovala so životom a prehrala. Ale Patčara je novou thajskou tvárou zákernej choroby: je to verná manželka a matka, ktorá sa dopustila len tej chyby, že dôverovala záletnému manželovi.

"Nikdy v živote by som si nebola myslela, že ochoriem na AIDS," priznáva. "Stále si hovorím: to sa nemohlo stať mne. Neustále na to musím myslieť."

V 34 rokoch je Patčara chradnúcim prízrakom, opustená a odsúdená čakať na smrť v budhistickom chráme Lopburi, ktorý sa stará o na smrť chorých pacientov. Stojí asi 150 kilometrov severne od thajskej metropole Bangkoku.

Podľa odhadu Programu OSN pre boj proti vírusu HIV a choroby AIDS žije v Thajsku asi 570-tisíc ľudí nakazených vírusom HIV, z toho asi tretinu tvoria ženy.

K najzraniteľnejším skupinám patria homosexuálni muži, slobodní mladí ľudia s príležitostným sexuálnym stykom, narkomani, ale aj monogamné ženy v domácnosti, ako je Patčara.

Z kolieskového kresla pozerá na tisícky bielych vriec nahromadených okolo gigantickej sochy Budhu. Je v nich popol thajských "nežiaducich", ktorí skončili tu, pretože dokonca i v smrti sú opovrhovaní a vzbudzujú strach.

Aj príbuzní Patčari sa jej zbavili. Stalo sa tak vlani, keď lekári zistili, že je HIV pozitívna. Rodina sa bála nákazy. Ona teraz dúfa, že bude žiť dostatočne dlho na to, aby sa ešte naposledy mohla stretnúť so svojimi dvomi nenakazenými deťmi.

Dobre však vie, že väčšina pacientov má pred sebou už len pár dní života v "konečnej stanici" v Lopburi. Na každom lôžku leží človek s chudým telom v plachte nadmernej veľkosti. Všetci majú vyholené hlavy, takže je ťažké rozoznať, kto je žena a kto muž.

Napriek tomu, že sú vďaka vláde lieky na AIDS prístupné všetkým, je každé lôžko v chrámovej nemocnici obsadené a mesačne tu naďalej zomiera asi tucet ľudí.

Niektoré rodiny však nečakajú, až sa niektoré lôžko uvoľní. Práve minulý mesiac nechala jedna z nich pred vstupnou bránou chrámu polomŕtveho muža na horúcom slnku s pohárom vody a poduškou.

"Nechávajú ich ako prašivého psa alebo mačku," hovorí zamestnankyňa Sumontip Sriketová, ktorá tam pracuje už tri roky. "Nie sú tu žiadne zdravotné sestry, žiadni lekári.

Prichádzajú tam školské autobusy plné detí, aby sa pozreli na tie hrôzy. Tváre stoviek tínedžerov kriví strach pri pohľade na ohavnú realitu AIDS. "Som zdesená," hovorí pätnásťročná Pavita po prehliadke chrámu. "Bojím sa milovania," dodáva.

(čtk, ap)