Blaho Uhlár stojí pred bývalým priestorom divadla Stoka. Dnes už ho nemajú, bude sa búrať, a nemajú ani žiadne iné. FOTO - SITA
Jan Hrušínský, herec a šéf vlastnej divadelnej spoločnosti, sa Lidovým novinám posťažoval, aká zlá je situácia na podnikanie v kultúre. "Nerovné podmienky sú pre superbohaté štátne, pre mestské a pre súkromné divadlá," povedal.
Tento problém pomenovávajú aj slovenskí divadelníci, ktorí sa rozhodli ísť vlastnou cestou, nezávislou od štátu. Najmä Blaho Uhlár, šéf bratislavského zoskupenia Stoka, je skeptický.
Po 16 rokoch existencie svojho divadla hovorí: "Publicista Šebesta napísal, že Stoka ovplyvnila nielen štúdiové divadlá, ale celé slovenské divadlo vrátane SND. Ale či to je satisfakcia?! Ak by som to mal všetko ešte raz prežiť, určite by som do toho na Slovensku nešiel. Emigroval by som v čase, keď sa ešte dalo. Ja to tu vidím úplne beznádejne."
Čo hovorí dramaturgička
Dramaturgička Svetlana Waradzinová sa obáva, že na Slovensku nezávislé divadlá nebudú dlho konkurencieschopné oproti tým, ktoré podporuje štát. Vidí na to viac dôvodov.
"Ministerstvo kultúry doteraz nepristúpilo na viacročné granty, ktoré by zabezpečili stabilitu nezávislých divadiel. Granty zároveň nepodporujú ich dennú prevádzku. Nie je vyvinutý ani západný spôsob sponzoringu, neexistujú tu žiadne firmy, ktoré by spojili svoje meno s divadlom z dlhodobejšieho výhľadu, ako je to napríklad v Británii, kde sa subjekt a divadlo spoja na päť rokov."
Veľkým problémom je aj nemožnosť získať priestory. Stratilo ich divadlo Stoka, neistú budúcnosť má v tomto smere divadlo Skrat, zvolenské divadlo Maska funguje ako výjazdové, košické Staromestské divadlo využíva jednorazový prenájom.
V objektoch, ktoré boli vytvorené na tieto účely a pre divadlo boli vhodné z marketingového hľadiska, napríklad staré kiná, sú buď depozity bánk, alebo obchodné centrá.
Divadlo ako splnený sen
Prečo teda nezávislé divadlá vznikajú? Založiť sa ich rozhodnú zvyčajne tí, ktorí majú radi kumšt.
To priznáva aj Ivan Klimáček, šéf GUnaGU, založeného v roku 1989: "Divadlo som nikdy nerobil pre nejaké podnikanie, ale preto, aby som mohol hrať svoje hry. A keď sa chytilo, cítim zodpovednosť za kolegov. Ale nik z nás sa tým divadlom neživí."
Dušan Cinkota, spoluzakladateľ Masky, vysvetľuje: "Pre podnikanie v divadle som bol donútený okolnosťami. Opustil som Bratislavu, poslali ma do vyhnanstva, do Zvolena, a vďaka Jarovi Motlovi som sa dal i na to."
Milan Lasica, riaditeľ Štúdia L+S, ktoré má šťastie, že našlo strategického finančného partnera Forzu, má však rovnaké dôvody: "Človek by nemal byť len závislý od štátu a od ministerstva kultúry. Povedal som si, že by som mal nielen trúsiť takéto reči, ale aj dokázať, že sa to dá."
Ľuba Blaškovičová zo Staromestského divadla to potvrdzuje: "Vznikli sme v roku 1996 po neúspešnom štrajku divadelníkov preto, aby sme dokázali, že aj umelci bez štátnej kurately môžu robiť divadlo."
Zisk je skončiť na nule
Čo sa týka zisku, ten je otázny pri menších aj väčších divadlách tohto typu. Po vyplatení honorárov a nájmov o ňom nemožno hovoriť. Napríklad najvyššie vstupné na predstavenie košického Staromestského divadla stojí neuveriteľných 120 korún.
Ľuba Blaškovičová sa netají tým, že náklady doplácajú z vlastného vrecka. Dušan Cinkota prezrádza: "Nikto s nami dopredu nespíše zmluvu o divákoch, ale každý si nárokuje na pomerne vysoké nájomné, ktoré si vyrubujú, ako len chcú. Máte na výber: buď idete do straty, alebo idete domov."
Uhlár bilancuje: "Ziskové to nebolo nikdy. Neviem si ani predstaviť, akoby sa to dalo robiť."
Aj Lasica tvrdí: "Podnikám asi osem rokov. Úspech je, ak na konci roka skončíme na nule, už to je úspech, prežiť. To divadlo má dvesto sedadiel a ak by sme chceli hovoriť o zisku, lístky do divadla by museli stáť tisíc korún a viac. Čo je nereálne."
A to sa pritom Štúdio L+S orientuje na malé, komerčne orientované predstavenia a zisky má aj z prenájmu na nakrúcania televíznych programov.
Satisfakcia? Záujem diváka
Satisfakciou je potom pre tieto scény najmä záujem divákov. Dušan Cinkota hovorí: "Sú to dojmy, debaty po predstaveniach. Že mladí ľudia, chodia a pýtajú sa: Kedy nabúduce prídete?"
A Milan Lasica vidí satisfakciu aj v tom, "že nemusím chodiť po úradoch každé ráno a čakať, aby som tam stretol nejaké úradníka, ktorý by mi niečo sľúbil".
Autor: hab
