|
Hory sú veľkou láskou Dezidera Hudáka. Svedčí o tom aj jeho zbierka kníh. FOTO - AUTORKA |
Z invalidného vozíka vstal len pred pár mesiacmi a dnes už opäť robí v Horskej záchrannej službe Slovenský raj. Dezidera Hudáka zo Spišskej Novej Vsi pred dvoma rokmi zasypala lavína.
"Bol krásny slnečný deň a spolu s ďalšími piatimi ľuďmi som liezol pilier na Dereše v Nízkych Tatrách. Precvičovali sme lyžovanie v žľabe a brzdenie po páde. Pred nami šla iná skupina, ktorá pravdepodobne zaťažila svah. To malo za následok pád lavíny," hovorí.
Keď začuli krik zo skupiny pred nimi, veľa času na rozmýšľanie im nezostávalo. "Ubehlo pár sekúnd a už sa na nás valil sneh. V prvom momente som dúfal, že mi pretečie pomedzi nohy."
Mokrý a ťažký sneh ho celého zasypal. Na chrbte mal batoh a spolu s lyžami tak mal asi 20-kilogramovú záťaž. Skalný výčlenok mu pri páde prerezal lano.
Cítil, ako prilbou naráža do skál a jeho jedinou snahou bolo ubrzdiť pád snehu. Chvíľami bol pri vedomí, inokedy nevedel, čo sa deje. Po tvrdom dopadnutí sa mu, našťastie, rukami podarilo preraziť sneh a tmu vystriedalo svetlo.
Mal zlomené obe nohy. Po niekoľkých operáciách sedel pol roka na invalidnom vozíku. Chlapsky priznáva, že situáciu zvládal ťažko a neraz od zúfalstva lietali v jeho byte hrnčeky.
V ťažkých chvíľach ho podržali dospelé deti, rodičia a hlavne kolegovia. Jeden z jeho kamarátov ho pravidelne kúpal. Každú návštevu a pomoc blízkych ľudí prežíval ako malý sviatok.
"Pral som, žehlil, vysával, umýval dlážku, upratoval. Najväčšie problémy mi robilo obúvanie ponožiek," spomína. "Tešil som sa z úplných maličkostí. Radosť mi robil aj úsmev úplne cudzieho človeka."
Za tie dva roky ani na sekundu nepripustil, že sa nepostaví na vlastné nohy. V rehabilitačnom ústave sa držal bradiel a plakal, rehabilitoval však denne osem hodín a štyri hodiny cvičil, neskôr hodinu bicykloval.
Drinu korunoval úspech. Rok a pol po nehode nastúpil späť do práce.
